TRENČÍN. Kronikárčeniu sa venuje už štyridsať rokov, ale začínal oveľa skôr. Ako učiteľ v obci Soblahov písal školskú kroniku. Tú sa pokúšal nájsť, keď pomáhal pri dokumentácii histórie školy, ale dnes už o nej nikto nevie. Učiteľstvo zanechal v roku 1972, kedy začal pracovať na odbore školstva vtedajšieho miestneho národného výboru. A od tohto roku sa datuje aj jeho práca pri tvorbe kroniky mesta Trenčín. A zotrval celých štyridsať rokov. Ako treba písať kroniku si naštudoval v príručkách, neskôr sa stal priekopníkom ich tvorby s využitím modernej techniky na Slovensku.
„Písal som na papieriky, mal som ich zoradené na kôpkach podľa jednotlivých kapitol, verejný život, šport, zdravotníctvo, potom som všetko prepísal na stroji a kým som to prepísal ručne do veľkej knihy špeciálnym dokumentačným oloveným atramentom, akým píšu na matrikách, tak materiál musel schváliť príslušné orgány. Buď sa im to páčilo alebo nie a doporučili niečo doplniť, ale poväčšine bolo doplnkov veľmi málo,“ spomína si.
Skôr išlo o to, aby komisie vykázali nejakú činnosť. Kroniku po schválení, čo sa môže v časoch socializmu v nej objaviť prepísal ručne. „Robil som to každoročne začiatkom roka, v januári a februári. To u nás doma vyzeralo ako v lastovičom hniezde, len som ťukal na stroji.“
S nástupom výpočtovej techniky sa hneď stal jej priaznivcom. Videl totiž v počítači veľký potenciál pre zlepšenie a zefektívnenie tvorby kroník. „Nemusel som si robiť poznámky a písať ich na papieriky, teraz som to mohol napísať priamo do počítača a podľa potreby opraviť a doplniť,“ Keď neskôr objavil aj font, pripomínajúci rukopis, začal takto písať kroniku.
V roku 1998 ho pozvali do Martina na celoslovenskú súťaž kroník, ktorú vtedy vyhral a označili ho za priekopníka digitalizácia kroník. „Dovtedy všetci písali ručne a panovali také názory, že keď sa kronika píše na normálny papier tak to nevydrží, nemá to stálosť, ale keď sa spravia kópie a zálohuje sa na DVD tak to vydrží roky.“ Jeho skúsenosti mali záujem aj ostatné obce a kronikári a tak ho často pozývali na školenia a prednášky.
Pri tvorbe kroník využil aj jeho veľký koníček a to fotografovanie. Fotografie začal vkladať pod články o udalostiach, hoci vtedajšie metodické príručky doporučovali do písanej kroniky nič nevkladať, pretože na fotografie boli určené samostatné prílohy.
Pomáhal so vznikom kroniky aj pre Trenčiansky samosprávny kraj a univerzitu. Túto kroniku ocenili ako najlepšie spomedzi univerzitných kroník.
Za štyridsať rokov do kroniky zaznamenal množstvo obyčajných aj dejinných udalostí. Ako hovorí utkvel mu revolučný november roku 1989. „Tá atmosféra bola úžasná. Ľudia išli do ulíc so srdcom, aby sa to všetko zmenilo.
Byť všade, kde sa niečo v Trenčíne deje, je nemožné. Informácie vyhľadáva aj v iných informačných zdrojoch, miestnych novinách, denníkoch. Potešia ho informácie o histórii mesta. „Snažím sa dostať do kroniky všetko, kde sa spomína Trenčín, aj z iných periodík. Noviny sa zahodia ale informácia v kronike ostane v ucelenej podobe,“ tvrdí.
O histórii trenčianskych kroník veľa nevie, pozná tie, ktoré písali po roku 1921, tie predtým sú v maďarčine a uložené v archíve. Hoci obce a mestá majú povinnosť písať kroniky, kedysi si písali aj školy, podniky, združenia.
Dnes ako konštatuje Čery, je táto oblasť dosť zanedbaná a zabúda sa na význam kroniky pre históriu ako takú.
