Fotograf a svetobežník Juraj Lipscher vystavuje v Mestskom kultúrnom stredisku päťdesiat veľkoplošných fotografií.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Gymnaziálny profesor chémie Juraj Lipscher (63) emigroval v roku 1968 do Švajčiarska. Umelecké pohľady na krajiny svojho života ponúka na výstave Slovenské a švajčiarske pohľady/fotografie 1990-2011. Autor, ktorý vystavoval aj v Paríži, Bazileji, Zürichu či Ženeve, novomestskú výstavu 9. februára osobne otvoril. Potrvá do 5. apríla.
Kozmopolitný fotograf vždy túžil zachytiť krajinu okolo seba. Kresliť nevedel, preto sa rozhodol fotografovať. Na výstave prezentuje svoj netradičný pohľad na okolitý svet pätdesiatimi, najmä čiernobielymi zábermi.
Vidno na nich panoramatické horizonty francúzskej Bretagne, ale aj komponované zábery panenskej prírody v cykloch Začarovaný les a Začarované vody.
„Lipschera fascinuje život okolo nás, prírodné scenérie, človek a jeho obydlia. Jeho fotografie sú spracované originálnym pohľadom,“ povedala kurátorka výstavy Ela Porubänová. Dokumentuje to aj vo vystavených cykloch Švajčiarske roky a Slovenské pohľady. Zobrazuje v nich krajinárske záznamy objektov a miest, ktoré vybudoval človek.
„Na záberoch človeka takmer nenájdeme, ale intenzívne ho vnímame,“ dodala kurátorka.
Reálne fotografie premenil na fiktívnu obec
Lipscher zachytil aj architektúru švajčiarskeho vidieka. Fiktívnu obec Nikdejovce (Nirgendswil) postupne vytvoril zo záberov vidieckych zákutí v rozličných obciach a mestečkách. Tie dokázal zjednotiť do harmonicky zapadajúcich celkov a na seba nadväzujúcich rozvetvených a zároveň neexistujúcich ulíc.
„Na tomto cykle som pracoval v rokoch 2004 až 2006. Vymyslel som aj mená ulíc, históriu a identitu tejto obce, ktorá nejestvuje,“ prezradil jej autor. Podľa jeho slov sú Nikdejovce obcou, ktorá zostane zo Švajčiarska, keď si človek odmyslí hory, jazerá a drevené chaty. Ukazuje tak, že modernej vidieckej realite chýba akákoľvek identita a je ľahko vymeniteľná a úplne anonymná.
Fotografuje aj spaľovne, haldy odpadu i pitevne
Fotograf sa vo svojej tvorbe nevyhýba ani problémom súčasnosti. „Počas piatich rokov som sa vracal na stavbu vodného diela v Gabčíkove. Štrkovisko mi pripomínalo púšť či mesačnú krajinu. Fotil som aj na dne nádrže, ktorá ešte nebola naplnená vodou,“ hovorí Lipscher. Fotil aj spaľovne a haldy odpadu.
Desať rokov, ktoré sa venoval fotocyklu o ľudskom tele, bolo pre neho ešte náročnejších. „Fotil som od pôrodníc, salónov krásy, nevestincov, až po pitevne a krematóriá. Staranie sa o ľudské telo je dnes už úplne neosobné. Za peniaze sa dá dnes získať krása i sex,“ dodal Lipscher.
