Dvadsaťročná motocyklová pretekárka Barbora „Bora“ Jakubičková z Dolného Srnia sa už päť rokov po cestných okruhoch celej Európy preháňa vyše dvestokilometrovou rýchlosťou.
DOLNÉ SRNIE. Barbora Jakubičková je jedinou ženou na Slovensku, ktorá neváhala osedlať rýchlu motocyklovú mašinu. Na svojej Honde v európskom seriály Alpe Adria Cup konkuruje v triede 125 GP najrýchlejším mužom z mnohých krajín. Neodradili ju ani ťažké pády, ktoré sa motocyklovým pretekárom nevyhnú. Zima bez pretekárskeho adrenalínu je pre ňu nekonečná.
Zima bez motorky a pretekov je pre vás asi zložitá.
Chýba mi neustály pohyb, závody, cestovanie, ľudia, motorka. My sme v depe ako jedna veľká rodina, tam si aj radíme.Pomáhame si aj so súčiastkami.Teším sa, keď sa oteplí, zmizne sneh a budem môcť pravidelne jazdiť. Jazdiť začíname, keď je okolo osem stupňov Celzia. Pretekársky kolotoč sa rozbieha koncom apríla. Prestávka je asi pol roka.
Ako počas zimy naháňate kondíciu?
S udržaním kondície počas zimy problémy nemám. Veľa lyžujem, chodím aj plávať. Najlepšie je však čo najskôr sa posadiť na motorku a potom sa to všetko rýchlo vracia. Už pred sezónou sa chodí trénovať. Väčším problémom počas zimy je neistota. Nevieme, koľko sa podarí zohnať financií, aké budú súčiastky, čo všetko si budeme môcť dovoliť.
Kedy ste rozbehli pretekársku kariéru?
Pred piatimi rokmi. Vtedy som mala šestnásť rokov. Od malička som chodievala na preteky s otcom ako divák. Prvú motorku som mala krosku, potom prišla cestná a začala som jazdiť. Na prvé závody som išla potom už veľmi rýchlo. Bola som hodená do niečoho úplne nového a neznámeho.
Aká bola odozva rodičov, keď ste oznámili začiatok pretekárskej kariéry?
My sme to dali dokopy s otcom. Mama ma podporuje, ale veľmi sa o mňa bojí. Má strach, že padnem a ublížim si. Počas závodu sedí v karavane a čaká pokým závod skončí. Z úspechov sa veľmi teší a potom je už pohoda. Keď budem raz mamou ja a budem mať deti, určite budem túžiť po tom, aby tiež jazdili. Aj keby to bolo dievča. Čím skôr sa začne, tým lepšie. Dnes sa začína jazdiť už v piatich-šiestich rokoch. Bod strachu sa potom nachádza inde.
Pády sa vám nevyhýbajú. Ktorý bol najnepríjemnejší?
Za sezónu pretekár zažije aj päť, či šesť pádov. Hovorí sa, že kto nepadá, ten nezrýchľuje. Jazdec sa snaží ísť na brzdy neskôr alebo prejsť zákrutu čo najrýchlejšie. Niekedy je na vine aj motorka, ktorá sa zadrie. Pády mi neprekážajú a už pri najbližších pretekoch idem zase naplno.
V minulom roku som po páde na okruhu Pannonia Ring v Maďarsku ostala v bezvedomí. Preteky museli zastaviť a prebrali ma až v nemocnici. Trvalo to pol hodinu. Nič som si nepamätala. Maďarskí lekári sa o mňa vzorne starali. Spadla som aj na Slovakia Ringu a utrpela silný otras mozgu. Skončila som v nemocnici v Dunajskej Strede. Bolo to počas tréningu a lekári nechápali, keď som chcela ísť na ďalší deň na preteky.
Ako vás v štartovom poli vnímajú muži?
Stále sa stretávam s ich márnomyseľnosťou. Zo začiatku boli pohľady všelijaké. Niektorí nemohli zniesť, že baba na motorke môže byť lepšia ako chlap. Zažila som v nižšej kubatúre aj niekoľko kolízií, po ktorých som počas pretekov spadla. Ale teraz sa už s tým nestretávam, muži si zvykli , že tam jazdí nejaké dievča. Na Slovensku som jediná žena, ktorá sa tomuto športu venuje. V Čechách a v Poľsku jazdí po jednej pretekárke, v Nemecku dve.
Na akej motorke jazdíte?
Šesťdesiat percent úspechu tvorí dobrá motorka. Jazdím na Honde RS 125, ktorá bola postavená ako originálna pretekárska motorka. Je to agresívny dvojtakt, jednovalec, ktorý váži vyše sedemdesiat kilogramov. Na rovinkách jazdím aj 215 kilometrov za hodinu. To si však neuvedomujem. Pociťujem to iba pri skoršom brzdení. Jazdím v triede GP 125. Táto kategória ma oslovila. Chcela by som ísť aj do vyššej kubatúry. Som však nižšieho vzrastu a s veľkou stopäťdesiat kilogramovou motorkou by som mala asi problémy na štarte.
Jazdíte seriál Alpe Adria Cup, ktorý je možné charakterizovať ako majstrovstvá Európy.
Preteky majú väčšinou pätnásť okruhov. Jazdí sa aj na formulovom okruhu Hungaroring. Okrem toho na ďalšom maďarskom okruhu Pannonia Ring, u nás v Orechovej Potôni na Slovakia Ring. Okrem týchto pretekov ešte na známych českých okruhoch v Brne a v Moste, v poľskej Poznani a v chorvátskej Rijeke. Jazdila som už aj na svetoznámom Sachsenringu. Vôbec ma nelákajú prírodné okruhy. Netúžim preto pretekať ani na známom ostrove Man. Nie som zástancom prírodných okruhov.
Čo považujete za najväčšie úspechy?
V Alpe Adria Cupe som stála už aj na stupienku víťazov. V upršanej poľskej Poznani som skončila tretia, na okruhu Hungaroring druhá. V rámci majstrovstiev Českej republiky, ktoré jazdím, som v celkovom hodnotení skončila piata. Slovenský šampionát sa v tejto kategórii vôbec nekoná. V Alpe Adria Cupe som bola v roku 2011 celkovo desiata.
Mužská konkurencia je veľká. Z ktorých krajín pochádzajú vaši súperi?
Pretekajú tam pretekári z Rakúska, Chorvátska, Slovinska, Čiech, Talianska, Poľska i zo Slovenska. Sú to pretekári najmä zo strednej Európy.
