NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Peter Sorát je veľký fanúšik hokejistov Dukly Trenčín, dnes už iba spomína na oslavy jej federálnych titulov. Jeho závislosťou sa stala ruleta, ktorú hral takmer šesť rokov.
„Myslel som si, že sa dá na tom vyhrať bez námahy veľa peňazí,“ povedal. V roku 2002, keď mal len 28 rokov, som skončil na ulici. Rozpadlo sa mu manželstvo, zažil hlad, stravovanie zo zvyškov jedál v reštauráciách, absolútny spánkový deficit, či noci v betónových rúrach alebo kartónových škatuliach. V rozhovore nám prezradil, ako sa žije na ulici najmä v zimných a mrazivých časoch.
Aká bola prvá noc na ulici?
- Koho to zaujíma, mal by si to vyskúšať. Ide o prežitie ako v prírode. Začína noc, niet kam ísť. Teraz je pekná kosa a treba niečo vymyslieť. Ide sa na stanicu do čakárne, ale tam sa nevyspíte, lebo vás vyhádže železničná polícia. Hlavne pre bezdomovca, ktorý s týmto životom nemá skúsenosti, je to dosť ťažké. Napriek tomu, že prituhovalo a nemal som kde spať, nikdy som sa psychicky neopúšťal a nebol zúfalý.
Teraz je tuhá zima. Ako môže vôbec bezdomovec prežiť takéto chvíle v zdraví?
- Našťastie sa mi cez zimu nestalo, aby som spal úplne na otvorenom priestranstve. Niekedy je dobrý aj vchod. Prechladnutia, samozrejme, sú. Ale asi mám dobrú kostru, lebo som nebýval chorý. Predávaním časopisu Nota bene v ostrých podmienkach na ulici som sa otužoval.
Kde si prežil prvú zimu?
- Asi dva týždne v zime 2003 som býval na stanici. Tam sa však nedalo spať, lebo ma sústavne vyhadzovala železničná polícia. Nemohol som sa vyzuť a na lavičke som musel spať naobliekaný. Potom som chodil na vysokoškolské internáty. Bol som slušne oblečený a cez vrátnicu sa mi bez problémov podarilo prejsť. Zamkol som sa do sprchy. Bolo tam teplo.
Prespával si aj v betónových rúrach a v kartónových škatuliach.
- To bolo cez leto. Betónové rúry sme vystlali kartónom. Mali sme spacáky a takto to trvalo až do jesene.
Zažil si medzi bezdomovcami tuberkulózu alebo žltačky?
- Ľudia, medzi ktorými som sa pohyboval, boli moji rovesníci. Od kamarátov, medzi ktorými som sa prvé roky pohyboval, som nedostal žiadnu chorobu. Ani šatové vši. My sme sa o seba starali. K lekárovi som nechodieval, lekársku pomoc som nemusel vyhľadať.
A staršie generácie bezdomovcov?
- Medzi staršími ľuďmi je dosť chorých ľudí. Mnohí z nich sú aj tuhí fajčiari a zbierajú vajgle. To nepridá. Svoje zohráva aj pitie alkoholu.
A čo stravovanie?
- Niekde stravu rozdáva napríklad charita. Niektorí si jedlo vyžobrú, iní chodia po kontajneroch. Bezdomovec môže za tridsať centov dostať celkom dobrú polievku. V útulkoch bývajú raňajky i večere. Zažil som na ulici veľa hladu. Jeden čas som bol aj dojedačom jedál. Ľudia, ktorí sa s tým nestretli, boli šokovaní. Niekedy mi jedlo kúpili alebo dali peniaze. Nikdy som však nič nejedol z kontajnera.
