Anton Suchý (1972) futbal nikdy neoklamal. Jeho poctivý prístup a loptové majstrovstvo výrazne presiahli hranice regiónu. Štvornásobný slovenský reprezentant a bývalý hráč Dubnice, Púchova a VTJ Trenčín oslávil v januári životné jubileum.
Ako si spomínate na svoje prvé futbalové kroky?
- Začiatky siahajú do rodnej Dolnej Poruby. Keď som bol šiestak na základnej škole, vyhliadla si ma Dubnica. Tam už nejaký čas pôsobili viacerí kamaráti, takže ani chvíľu som neváhal. Trénersky ma začal formovať Oto Jakubík, no ozajstný kvalitatívny zlom nastal až v doraste.
Kedy ste začali veriť, že by vás futbal mohol živiť?
- Hrávať futbal na vrcholovej úrovni bol môj detský sen. Túžbe po najvyššej ligovej súťaži som obetoval aj štúdium na vysokej škole.
Čo vám dala vojenčina vo VTJ Trenčín?
- V prvom rade som bol rád, že môžem hrať futbal a nemusím chodiť so samopalom. Táto anabáza mi pomohla zvládnuť prechod do seniorského futbalového kolotoča.
Návrat do materského klubu zakrátko vystriedal prestup do konkurenčného Púchova. Môžete charakterizovať tento angažmán?
- Išlo o môj prvý kontakt s profesionálnou zmluvou, keďže dovtedy som hrával len na amatérskej úrovni a popri futbale pracoval ako sústružník v závode. Vzhľadom k tomu, že odpadli starosti s dochádzkou do klasického zamestnania, posunul som sa o stupeň vyššie.
Po uplynutí trojročného kontraktu vás osud zavial späť dolu Váhom. V akom stave ste našli Dubnicu po futbalovej stránke?
- Púchov som vnímal ako prestupnú stanicu, Dubnica totiž bola od začiatku srdcová záležitosť, takpovediac druhý domov a záruka dobrej partie. Oslovila ma ambícia postúpiť do superligy. Na prvom tréningu ma však tréner Goffa privítal slovami, že on si ma do mužstva nevybral. Našťastie je to férový chlap. Dal mi šancu a ja som získal miesto v základnej zostave.
Kedy vám futbal najviac chutil?
- Počas jarnej časti sezóny 2001/2002. Hoci každý tréner mi mal čo ponúknuť, Stanislav Griga zmenil všetko od základov. Jeho metódy s dôrazom na správnu životosprávou, motiváciu, či prepracovanú psychologickú prípravu doslova vyžarovali profesionalizmus. Z futbalového hľadiska išlo o najlepšie obdobie počas môjho pôsobenia v Dubnici nad Váhom.
Považujete reprezentačné pozvánky za vrchol kariéry?
- Jednoznačne. Cítil som zadosťučinenie za všetko vynaložené úsilie. V detstve mi ani nenapadlo, že ako chlapec z malej dediny raz budem reprezentovať svoju vlasť.
Ktoré momenty vám z tejto kapitoly najviac utkveli v pamäti?
- Prvým bolo stretnutie s legendárnym Jánom Popluhárom, paradoxne pôsobiacim pri reprezentácii vo funkcii kustóda. V rámci juhoamerického turné na mňa najviac zapôsobili temperamentní fanúšikovia, ktorí vytvorili elektrizujúcu atmosféru už niekoľko hodín pred zápasom. V Peru a Kolumbii mal človek taktiež možnosť pozorovať obrovské kontrasty medzi luxusným servisom a chudobou na uliciach. Naopak, turnaj v Malajzii nebol až tak divácky atraktívny. Nekvalitné trávniky usporiadatelia dokonca opravovali zelenou práškovou farbou. Každopádne v reprezentácii som získal nezaplatiteľné skúsenosti a sebavedomie.
Stále patríte k aktívnym futbalistom, dá sa porovnať, či dnes mladí hráči obetujú futbalu toľko, čo Vaša generácia?
- Česť výnimkám, ale očakávania mladých futbalistov sú dnes nepomerne väčšie ako ich ochota na sebe pracovať. Zrejme je to celospoločenský problém, súdiac podľa toho, ako si starších hráčov v minulosti kolektív vážil.
Vyhýbali sa vám vážne zranenia, prezradíte recept na futbalovú dlhovekosť?
- Povedal by som, že základ je mať šťastie na zdravie. Samozrejme s tým súvisí celkový prístup k životospráve – dodržiavať správne zásady stravovania, pitný režim, či spánok. Keďže som nemal nikdy problém s kondíciou, možno je to v mojom prípade sčasti dané aj geneticky.
Dokážete popísať váš najkrajší a najnepríjemnejší futbalový zážitok?
- Na vypadnutie z ligy v roku 2000 nespomínam v dobrom. O to krajší bol po roku návrat medzi slovenskú elitu. Predchádzal mu nezabudnuteľný zápas o všetko proti Nitre pred vypredaným hľadiskom. Futbalu tiež vďačím za možnosť spoznať rôzne exotické destinácie.
Kedy ste vsietili najpamätnejší gól?
- V auguste 2002 proti Ružomberku. Dostal som center od Peťa Lysáčka a takmer zo štyridsiatich metrov preloboval brankára Jána Muchu staršieho. Liptákov sme napokon zdolali 5:0.
Čo pre vás znamenal futbal kedysi a aký význam mu prikladáte dnes?
- Keď som hrával profesionálne, znamenal pre mňa všetko. Dnes už ho vnímam inak, aj keď sa stále snažím najlepšie ako viem. V Nemšovej mi spočiatku chýbalo zaužívané tempo, no síl už nie je nazvyš. Tento jav priamoúmerne súvisí s vekom, takže sa s ním vyrovnávam ľahšie.
Zaoberáte sa intenzívne myšlienkami o konci kariéry?
- Uvedomujem si, že otázka začlenenia do normálneho pracovného života sa neodvratne blíži. Na druhej strane, nechcem predčasne utekať z boja. Keď raz zavŕšim nemšovskú kapitolu, jednou z možností je, že kariéru symbolicky ukončím v rodnej obci. Nikdy však nechcem zažiť pocit, aby som na ihrisku nemal spoluhráčom čo ponúknuť a hrávať nasilu. Aj keď na Slovensku sa, žiaľ, ľudia najprv pozerajú na vek a až potom na samotné výkony.
