SELEC. Narodil sa v rodine muzikanta 7. januára 1932. Prežil skromné detstvo. Vyučil sa za strojného zámočníka, pracoval v podniku TOS Trenčín. Ako dvadsaťpäťročný sa oženil s Annou Krúpovou. Majú spolu tri dcéry a jedného syna. Do vienka dostal nielen muzikantský, ale aj herecký talent. Hrával divadlo, ktoré malo svoju tradíciu v Selci najmä v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Keď však účinkovanie na divadelných doskách upadlo, spojil svoj život s folklórom. Jeho otec a aj starý otec boli huslisti, primášmi ľudovej hudby v Selci, ktorá má už 170-ročnú tradíciu.
V miestnej dychovej hudbe pôsobil ako trúbkár, hudobníci nacvičovali u neho doma. Hrával aj v podnikovej dychovke. V roku 1964 spoločne s Antonom Cagalincom založili folklórnu skupinu Selčan a o päť rokov neskôr sa stal jeho vedúcim. Už 42 rokov v nej pôsobí ako vedúci a choreograf. Pôsobil v nej aj ako spevák a tanečník.
Jeho choreografie programových pásiem s názvom Májové nedeľné odvečerie, Regrútska odobierka, Žatva a dožinky, Priadky, Fašiangový rákoš pochvalne hodnotili mnohí odborníci na súťažiach, vystúpeniach a prehliadkach.
Stali sa aj zdrojom inšpirácie pre mnohé folklórne súbory z okolia. K najvýznamnejším oceneniam patrí účasť na celoslovenskej prehliadke Nositelia tradícií, kde vystúpili sedemkrát. V roku 1971 založil detský folklórny súbor.
Oba súbory absolvovali množstvo vystúpení doma aj v zahraničí, kde zožali obdiv a uznanie. František Žovinec vybudoval aj zbierku krojov, zozbieral piesne, ktoré vyšli v spevníku Piesne zo Selca. V súčasnosti prednáša na katedre etnológie a etnomuzikológie Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Za svoju záslužnú prácu dostal v roku 1997 Poctu Ministra kultúry.
Oslovili sme jubilanta na krátky rozhovor.
Súbor Selčianka je dnes tretím najstarším súborom na západnom Slovensku. Chodia si kvámz iných súborov po radu?
- Už sa nechodia radiť, keď sa stretneme na vystúpeniach, výročných či rodinných oslavách, všetko si natočia na kameru a z toho čerpajú. Vďaka technike to majú jednoduchšie. Keď ja vidím u starších súborov niečo nové, tak to použijem v detskom súbore. Zozbieral som doposiaľ okolo osemsto pesničiek. Rád som chodil do Kálnice, kde hrávala dychovka, chlapci Pavlechovci s ich otcom. Odtiaľ je tiež veľa krásnych piesní.
V porovnaní s okolitými dedinami sa v Selci ešte stále udržujú zvyky a tradície.
- Čím väčšia obec, tým viac spoločenských aktivít. Selec je menšia obec, ďalej od mesta, cesta sa tu končí. Ľudia sa oddávna spoliehali viac na seba a kultúru si tvorili väčšinou sami. Pretrvávalo to dlhé roky a v dnešnej dobe, aj keď s väčšími problémami, snažíme sa zvyky dodržiavať – či už výročné alebo rodinné.
Zaujíma folklór aj súčasnú generáciu detí?
- V akej dobe žijeme, také sú aj dnešné deti a tá je uponáhľaná. Deti po nejakom čase nechcú chodiť do súboru a rodičia sa ich nepokúšajú prehovoriť. Chýba im zmysel pre zodpovednosť. Aj na skúšku raz nepríde jeden, inokedy druhý. Potom sa ťažko nacvičuje a pripravuje. Ale aj napriek tomu som rád takej účasti, akú v súbore máme. Väčší záujem o folklórne tradície majú dievčatá ako chlapci, ktorých je stále menej.
Celá vaša rodina počnúc vami a končiac vnúčatami žijete folklórom. Opokračovateľov nemáte núdzu?
- Deti a ich deti sa od malička pohybovali v prostredí, kde sa hralo, spievalo, dodržovali sa zvyky. Baví ich to a našli v tom krásu. Som rád, že som dve vnučky presvedčil, aby šli študovať etnografiu. Želám si, aby tradície neodišli s nami -staršími. Každý človek zanietený pre dobrú vec si želá, aby mal pokračovateľa. Dôležité je to pekné – posolstvo prenechať ďalším generáciám, ktoré si nájdu na tom tiež niečo krásne, čo dušu pohladí.
Autor: Alexandra Punová
