STARÁ TURÁ. Prednostom múzea, ktoré mapuje históriu železničnej trate Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou, je Viliam Matuška. Ako vraví, prvotná myšlienka založiť takéto múzeum sa zrodila v roku 2006. „S kamarátmi som pravidelne chodieval na našu stanicu. Sedávali sme tam na lavičke a rozmýšľali, čo budeme robiť vo voľnom čase. Zistili sme, že na stanici je nevyužitá miestnosť bývalej čakárne a keďže nás všetkých bavila železnica a jej história, rozhodli sme sa vybudovať takéto múzeum,“ prezradil Viliam Matuška.
Obľúbil si ich rušňovodič
Blízky vzťah k železnici sprevádza Viliama Matušku a jeho zástupcu, námestníka múzea Martina Horňáka, od detstva. „My sme ako malí chalani chodievali spolu von. Raz sme prišli na stanicu a bol tu nákladný vlak. Rušňovodič, ktorý ho riadil, mal veľmi rád deti a tak nás zobral na mašinu, vozil nás po stanici a učil nás, ako sa riadi rušeň,“ vysvetľuje Viliam, ktorého vášeň pre vlaky neopustila ani v neskoršom veku, a preto sa rozhodol študovať na Železničnom učilišti v Trenčíne.
Dnes pracuje v Múzejno - dokumentačnom centre železníc v Bartislave, staroturianskemu múzeu sa spolu s Martinom Horňákom a tretím členom Martinom Majtánom venuje cez víkendy a vo voľnom čase.
V období, keď múzeum vznikalo, nemali mladí nadšenci v rukách nič. Začali preto s pátraním. Najskôr sa im podarilo získať bývalú čakáreň, ktorá bola dlhodobo pre verejnosť uzavretá a nevyužitá. Hneď potom začali pátrať po exponátoch. „Začal som pracovať na železnici a podarilo sa mi dostať do krovov a do starých skladov na staniciach na tejto trati, kde som ponachádzal rôzne predmety. Hneď na začiatku sme našli doslova unikáty, ktoré sú ojedinele v rámci celého Slovenska,“ hovorí Viliam.
Príkladom je nástenný telefónny prístroj, vzor z roku 1909, ktorý je najvzácnejším exponátom múzea. Na celom území Slovenska sa tento typ telefónu nezachoval. V Starej Turej našli štyri kusy. Zaujímavosťou je aj to, že takýto telefón používal Vlasta Burian v známom českom filme Prednosta stanice.
Postupom času a ďalším hľadaním pribúdali nové exponáty. Ako povedal prednosta múzea, najskôr brali úplne všetko, čo našli, dnes už si vyberajú . “Máme plný depozitár, kde je mnoho exponátov, ktoré sa nám do tejto miestnosti, žiaľ, nezmestia. Snažíme sa získať budovu staničného skladu v Starej Turej. Tam by mala vzniknúť nová expozícia múzea, kde chceme presťahovať predmety z tejto miestnosti a doplniť ich ďalšími. Budovu chceme zrekonštruovať do pôvodného stavu z roku 1928, keď bola postavená,“ povedal Matuška.
Múzeum je otvorené v sobotu od 9. do 17. hodiny, s hodinovou prestávkou od pol jednej, po dohode vám spravia prehliadku aj cez týždeň. Jednotlivé kúsky do múzea hľadajú na burzách a u rôznych ľudí, častokrát ich vykopávajú zo zeme popri trati, či na poslednú chvíľu vykupujú v kovošrotoch, aby ich zachránili. Tie, ktoré nájdu, zakonzervujú, ošetria a zreštaurujú. „Ide nám o to, aby sme zachránili históriu. Teraz, keď sa rekonštruuje železnica, sa likviduje množstvo historickej techniky, ktorú zachraňujeme a vyberáme to, čo je dôležité a malo by sa zachovať.“
Pozrite si viac fotografii zo železničného múzea
Najvzácnejším exponátom, ktorí majú vo svojej zbierke, je spomínaný nástenný telefón z roku 1909. Za zmienku však určite stoja aj ďalšie zaujímavé predmety. Najstarším exponátom múzea je koľajnica, vyrobená v roku 1887, ešte za Rakúsko Uhorska, ktorú našli na trati Nové Mesto- Vrbovce. Najťažším vystaveným kúskom je asi tonu vážiace elektromechanické stavadlo zo stanice Nové Mesto z roku 1938, ktorým sa obsluhovali výhybky a návestidlá.
Telegrafom nastavovali i hodiny
Zbierku unikátov doplňuje telegrafná stanicu z Poštovného úradu z Tornale. „Telegrafný prístroj patrí medzi naše naj -vzácnejšie exponáty, lebo ich je veľmi málo a ťažko sa zháňajú. Nám sa ho podarilo skompletizovať a dúfame, že sa ním bude dať v blízkej dobe aj telegrafovať,“ hovorí Viliam.
Telegraf bol prvý prístroj, ktorý dokázal prenášať správu z jednej stanice do druhej s tým, že bola zdokumentovaná na papieri. Ako vysvetľuje prednosta múzea, telegrafista, dnes už vymretá funkcia, pomocou telegrafného kľúča púšťal impulzy do telegrafného vedenia, ktoré išlo po drôtoch do susednej stanice. Tam uvádzal do činnosti písací stroj, ktorý začal na centimetrový prúžok papiera písať signály v Morseovej abecede, ktorú museli telegrafisti perfektne ovládať. To bol hlavný význam telegrafu.
Druhou, veľmi zaujímavou funkciou telegrafu bolo nastavovanie hodín na železnici. Na každej stanici bol výpravca, ktorý si každý deň potreboval nastaviť hodiny. „V Prahe bola Štefánikova hvezdáreň, kde boli ústredné hodiny nastavované podľa hviezd. Telegrafista z ústrednej kancelárie v Prahe niekoľko sekúnd pred dvanástou na obed stlačil telegrafný kľúč a telegrafické prístroje v staniciach sa rozbehli a začali písať dlhú čiaru na prúžok papiera. Na tento signál výpravcovia na matičných hodinách v dopravnej kancelárii dali ručičky do zákrytu na dvanástu hodinu, natiahli ich a držali vychýlene kyvadlo. Keď odbilo dvanásť hodín, telegrafista v Prahe pustil kľúč, prístroje sa zastavili a to bol signál, keď výpravcovia pustili kyvadlo a hodiny boli celoplošne nastavené. No a od týchto matičných hodín si potom nastavovali hodiny všetci na stanici,“ opisuje Matuška.
V múzeu sa venujú aj historickým uniformám, vlastnia niekoľko vzácnych uniforiem z obdobia prvej Československej republiky. Ďalší predmet, pri ktorom sa pristaví nejeden návštevník je originálna liatinová tabuľka s nápisom Lampárňa.
Táto miestnosť, do ktorej nás známy výrok posiela sťažovať sa, skutočne existovala. „Na staniciach bola funkcia lampára, ktorý sa staral o osvetľovanie. Bola síce elektrika, ale tá sa používala na telefón a telegraf. Priestory boli osvetľované petrolejom. No a v tejto miestnosti sa skladoval osvetľovací materiál a náradie.“ Ak vám teda niekto povie, choďte sa sťažovať na lampáreň, viete, kam máte ísť.
Jediné svojho druhu
Železničné múzeum v Starej Turej je prvé svojho druhu na Slovensku práve pre svoje zameranie. Na rozdiel od ostatných spolkov a múzeí, ktoré sú väčšinou zamerane na koľajové vozidlá a historické jazdy, sa staroturianske múzeum venuje zabezpečovacím a signalizačným zariadeniam. Ako vraví prednosta múzea, svojou prácou chcú čo najviac dostať do povedomia interiéry služobných miestností a dopravných kancelárii.
