Vianočné sviatky boli známe už v predkresťanskej dobe. Misionári čerpali zo zvykov národov, aby nenásilným spôsobom presvedčili nekresťanov na konvertovanie na novú vieru. Zimné sviatky boli v dávnej minulosti najobľúbenejšími pre mnohé kultúry, pretože v zime bolo menej práce, dni boli kratšie a noci dlhšie.
Saturnálie boli oslavy boha Saturna. V antickom Ríme to bol čas oddychu, hodov a porušovania oficiálnych pravidiel. Rimania sa v tejto dobe obdarúvali rôznymi drobnosťami, vrátane malých bábok pre deti a sviečok pre dospelých. Počas osláv sa neuzatvárali žiadne obchody a aj otroci sa mohli zúčastniť na hostinách. Saturnálie boli časom pitia, hrania hazardných hier a dokonca verejného obnažovania sa. Podľa básnika Catulla to boli "najlepšie dni". Starorímsky sviatok, ktorý sa začínal 17. decembra, postupne zanikol.
V Taliansku sa pred rozšírením kresťanstva začínal 25. decembra sviatok nazývaný Dies Natalis Solis Invicti, narodenie neporazeného syna. Počas týchto dní oslavovali obyvatelia niekoľko slnečných bohov naraz, medzi nimi bol sýrsky Elah-Gabal, Sol a vojenský boh perzského pôvodu Mithras. Bruma nazývali Rimania 25. december, deň zimného slnovratu. Niektorí raní kresťanskí spisovatelia spájali znovuzrodenie slnka s narodením Ježiša Krista. Yule bol sviatok škandinávskych pohanov, ktorý trval od konca decembra do začiatku januára.
Obyvatelia severnej Európy počas Yule oslavovali boha hromu a blesku Thora. Každý blesk symbolizoval prasa alebo teľa, ktoré sa narodí na nový rok. Sviatok mohol trvať aj dvanásť dní. Pohanskí Germáni dodržiavali podobné tradície. Počas dvanástich "divokých nocí" jedli, pili a oslavovali.
Tieto zvyky mali na vývoj kresťanských Vianoc veľký vplyv. Obyvatelia škandinávskych krajín stále nazývajú Vianoce menom Jul. Angličtina používa slovo Yule ako synonymum pre výraz Vianoce.
