Po turné v USA sa najslávnejšia moravská dychovka predstavila novomestskému publiku. S legendárnou Moravankou už dvadsaťpäť rokov vystupuje ako sólistka aj Novomešťanka Daniela Magálová.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Zakladateľ Moravanky a kapelník Ján Slabák (70) pred koncertom v Mestskom kultúrnom stredisku 18. novembra ochotne odpovedal na zopár otázok.
Už od devätnástich rokov ste boli hviezdou Státní filharmonie Brno ako hráč na trúbku. Definitívny odchod z významného hudobného telesa a založenie Moravanky asi jednoduché nebolo.
- To bolo veľmi ťažké rozhodnutie, ktoré som aj oplakal. Nedalo sa nič robiť, pretože od začiatku bol o Moravanku veľký záujem aj v Amerike. Filharmónia by nás na takéto zájazdy neuvoľnila, pretože by bez nás nemohla hrať. Bolo to buď my alebo oni. Presviedčali nás aj na ministerstve kultúry.
Stali ste sa koncertným sólistom, o ktorého prejavil záujem aj slávny dirigent Herbert von Karajan. Zakotviť ste mohli aj v Berlínskej filharmónii. Nebanujete?
- Keby som hral v Berlínskej filharmónii, Moravanka by nikdy nebola. Mali o mňa veľký záujem. Západný Berlín bol však uzavretý vo východnej zóne, komunisti so Západným Berlínom nedovolili žiadny kultúrny styk. Západniari to nechápali, ale nešlo to.
Moravanka sa napokon stala legendou. Čím si to vysvetľujete?
- Hrá už tretia generácia. Sú mladí, majú chuť a hrajú ako diabli a čerti. Ja som už dávno pomýšľal, že by som išiel odpočívať. Hrám už s mnohými mojimi žiakmi z Janáčkovej akadémie múzických umení, ale tí ma stále ťahajú na pódium.
V Moravanke sa vystriedali za štyridsať rokov desiatky umelcov.
- Niektorí sú už v penzii, viacerí aj mŕtvi. Konkurzy do kapely však nerobíme. Všetci majú popri hudbe nejaké zamestnanie. Niektorí hrajú aj vo filharmónii. Kedysi hrali členovia Moravanky iba v tejto kapele a mohli sme odísť aj na šesť týždňov do Ameriky. Boli sme tam dvakrát v rokoch 1979, 1981 a teraz sme sa do USA po tridsiatich rokoch opäť po tretíkrát vrátili.
Hrali ste opäť v Chicagu a New Yorku. Aká bola odozva?
- Reakcie boli vynikajúce. Hoci tam Čechov ubúda a vymierajú. Tentoraz nás do USA dostali doslova heverom, mne sa tam veľmi nechcelo. Mali sme vypredané sály a naším príchodom krajanské spolky opäť ožili. Okrem Čechov a Slovákov chodili na koncerty aj Nemci i Poliaci.
Precestovali ste celý svet. Kde v zahraničí ste sa cítili najlepšie a hudobné prijatie bolo najvrelejšie?
- Najmä v okolitej Európe. Nemecko, Holandsko, Rakúsko. V Holandsku netreba spievať ani v cudzej reči. Češtinu milujú a česky s nami aj spievajú. Mnohé z kapiel, ktoré v Európe vznikajú, chcú hrať náš štýl. Niektorým to ide lepšie, iným horšie, niektorí z toho robia doslova cirkus.
Hudobnú scénu ovládajú moderné prúdy, Moravanka je však nesmrteľná. Prečo?
- Kapela bola vždy nadčasová. Ľudová hudba a ľudová pieseň bude vždy. Je to v nás, v našej mentalite. To je to isté, ako černochom nikto nevezme ich blues. Moderné kapely môžu mlátiť do bubnov koľko chcú. Inak je to u nás s hudbou od steny ku stene. Za komunistov sme spievali častušky, ale tie boli aspoň omnoho krajšie ako tento súčasný „bordel“.
Vy ste sedemdesiatnik v skvelej kondícii. Ako sa fyzicky udržujete?
- Postavil som dom a fyzicky sa udržujem najmä prácou v záhradke pri chalupe, ktorá sa nachádza takmer v lese. Som v pohybe, ale už to cítim, že si potrebujem oddýchnuť.
Nemáte chuť niekedy nechať hudbu bokom a začať si užívať zaslúžený dôchodok?
- Ja mám strach skončiť. Keď ste celý život v takomto ohni a mali by ste to uťať, tak to nie je dobre. Všetci v kapele chcú, aby som s nimi bol, že by to nebolo ono. Tak im iba poviem, aby ma nehnevali, aj keď na pódiu sú fantastickí. Ale problémy sa vždy vyskytnú. A keď ma budú hnevať, pôjdem domov.
