Andrea Coddington, rodená Kozinková, pôsobila vo viacerých slovenských médiách. V roku 2002 ju práca zaviala do USA. V New Yorku sa zamilovala aj ovdovela. Svoj životný príbeh vložila na papier a presedlala na dráhu spisovateľky.
TRENČÍN. Jedna z najobľúbenejších autoriek počas návštevy v trenčianskej knižnici priznala, že všade dobre, doma najlepšie.
Vašu novinársku kariéru ovplyvnil teroristický útok na Svetové obchodné centrum v septembri 2001. S akými očakávaniami ste cestovali za oceán?
- Vždy som chcela navštíviť Ameriku. Môj sen sa mi splnil najkrajším možným spôsobom, keďže som tam odišla pracovne, hoci nie v najšťastnejšej dobe. Z novinárskej stránky však v tom čase išlo o veľmi zaujímavé miesto. New York je žihadlo, ktoré Vás rýchlo prijme a vďaka množstvu ľudí z rôznych kútov sveta sa zakrátko cítite ako doma.
New York vraj nikdy nespí, chutí život v tzv. veľkom jablku po desiatich rokoch inak?
- Mne určite chutí inak. Život v tejto betónovej džungli začne byť vyčerpávajúci, keď tam chcete žiť úplne normálny život, vychovávať deti a pestovať prirodzené hodnoty. Všetko je vlastne za oknom vášho bytu, no niekedy ozaj potrebujete len sedieť doma na gauči a vypnúť.
V súčasnosti sa nevenujete pôvodnej profesii, nechýba vám žurnalistika?
- Na dobrého novinára treba celého človeka, ktorý vlastne ani nie je pánom svojho času. Ja teraz potrebujem čas venovať svojim deťom. Momentálne nedokážem byť kvôli spravodajstvu k dispozícii 18 hodín denne.
Domovinu navštevujete zväčša pracovne, ktoré miesta máte najradšej?
- Pri každej ceste z letiska mi srdce rozbúši silueta Bratislavského hradu. Domov sa vždy teším. Teraz som prišla aj s deťmi a chceme na Slovensku zostať dlhšie. Najlepšie sa cítim v Radošine, kde žijú moji rodičia. Vychutnávam si pocit ísť ráno na nákup a všetkých poznať.
Prebudila vo vás spisovateľku rodinná tragédia?
- Dalo by sa to takto nadnesene povedať. Písať beletriu nebolo mojím cieľom. Hnací motor prvej knihy Mal to byť pekný život predstavovala úprimnosť a surové emócie. Pozitívna spätná väzba z vydavateľstva dodala motiváciu navyše.
Reportérsky inštinkt ste uplatnili v románe Židovka. Čo podnietilo spracovanie tejto problematiky?
- Stretnutie s hlavnou hrdinkou Sofiou Maniševičovou - dcérou Židovky, odvlečenej počas druhej svetovej vojny do Osvienčimu. Štúdium sprievodných faktov mi rozšírilo obzor. Som vďačná za príležitosť spoznať fantastických ľudí a naučiť sa veľa nových vecí.
Považujete skutočný príbeh a symbiózu rozdielnych kultúr za neodmysliteľné prvky vlastnej literárnej tvorby?
- Súhlasím. Nemám totiž najmenšiu ambíciu písať niečo vymyslené. Pokiaľ by ma písanie neposúvalo ďalej, stratilo by pre mňa zmysel.
Prečo nesie vaše najnovšie dielo názov Cudzia krv?
- Cudzia krv je príbeh štyroch ľudí, ktorých osobne poznám. Pre mňa a dúfam, že aj pre čitateľa sú zaujímaví z hľadiska rozdielnych osobností, snažiacich sa vyrovnať so spoločnosťou, láskou, Bohom, či sebou samým. Cudzia krv metaforicky pripomína spektrum vecí, s ktorými musíme v živote bojovať, aby sme našli svoje miesto.
Amerika vás obrala o životnú lásku, čo vám dala?
- V prvom rade dve krásne deti. Dúfam, že aj prajnosť a presvedčenie, že žiadna tragédia nás nemôže zastaviť v snahe byť silným a hlavne dobrým človekom.
