TRENČÍN. Legendárny horolezec Ivan Fiala, hosť, ktorý otváral šiesty ročník festivalu Horyzonty, bol jeden z dvojice prvých Čechoslovákov, ktorí dosiahli osemtisícový vrchol. Odvtedy prešlo štyridsať rokov. Trenčianske publikum ho vítalo s obrovskou úctou. Ako prezradil, od detstva mal krivú ruku. „Keď som začínal, zvykol som si na ňu a prispôsobil jej lezeckú techniku. Kedysi sa liezlo hlavne nohami,“ hovorí.
Zaspomínal, ako ho chceli z reprezentácie vylúčiť, pretože, vraj fyzicky nezodpovedá profilu československého reprezentanta. Ani na Nanga Parbate nebol nominovaný do vrcholového družstva. V jeho živote však fungovala akási zvláštna zhoda okolností. Keď Juzek Psotka ochorel, vedúci expedície Ivan Gálfy určil náhradníka. „Za desať minút som mal zbalený batoh,“ spomína dnes.
„Boli sme tvrdí. A veľmi sme chceli. Ak by mi niekto rozprával, že prežil to, čo prežijem ja, neveril by som mu. Ale človek vydrží viac, ako si myslí.“ I keď má za sebou viac ako tristo výstupov v horách takmer celého sveta, pri lezení nebol nikdy zranený. „Život je viac ako najväčšia túra na svete,“ hovorí. Drží sa hesla, že horolezectvo sa nesmie robiť za každú cenu.
Spomienky bolia i dnes
Svojím rozprávaním niekoľkokrát rozosmial zvedavé publikum. Veď expedície bývalého režimu boli veľmi skromné. „Topánky, boli jednoduché a nasávali vodu z troch metrov okolo. Vetrovky sme mali ušité z vojenských stanov, podkolienky z ovčej vlny.“
Niekedy naozaj divák nevedel, či sa skôr smiať, či plakať. Zaspomínal aj na expedíciu Everest z roku 1988, na ktorej zahynuli jeho vynikajúci priatelia Božík, Becík, Just a Jaško. Na vrchol najvyššej hory sveta vyliezli ako prví Boningtonovou cestou alpským štýlom.
Tento výkon pred nimi ani po nich nikto nezopakoval. Všetci štyria, žiaľ, nezišli, z čoho sa doteraz nemôže spamätať. „Po návrate domov som skončil na psychiatrii. Tri týždne ma dávali dohromady. Stratil som svoje štyri deti, ktoré odo mňa boli závislé,“ hovorí s absolútnou pokorou o svojich kamarátoch. Spomienky na tragédiu bolia i dnes.
Život v Tatrách je dnes iný
Dnes, je život v Tatrách, na chatách a krčmách iný ako kedysi. „Bolo veselo. V Tatrách sa schádzali horolezci z celého Československa. Dnes sedí pri stole každý sám,“ zamrzí otca dvoch dcér.
„Dcéry som na skaly nebral, vynahradil som si to až s vnukmi. Od každej mám jedného. Už chodíme skôr lyžovať. Prečo? Lebo sa jednoducho bojím,“ povie muž, pre ktorého je horolezectvo svetonázor, akási kultúra, je to viac ako šport. Živo si spomína na deň, keď ich po návrate z expedície vítali desaťtisíce fanúšikov v Starom Smokovci.
Dnes pomaly úspechy našich horolezcov upadli do zabudnutia. „Aj novinárov zaujímajú hory len vtedy, keď sa v nich niekto vážne zraní,“ povzdychne si v jednom rozhovore pre český horolezecký časopis. My sme mali svojich novinárov, ktorých sme nakŕmili a naučili, čo je to etika.“
