MODROVÁ. Historik Ústavu pamäti národa Martin Lacko v knihe Žandár troch režimov sa pozrel na fungovanie bezpečnostného aparátu počas Slovenského štátu, v povojnovom období i v totalitných časoch komunistického režimu. Opísal životný príbeh 93-ročného Gustáva Polčíka z Prievidze, ktorý pôsobil v Zbore žandárstva Slovenskej republiky, Národnej i Verejnej bezpečnosti i Štátnej bezpečnosti.
Reálny hrdina prekonal peripetie troch režimov
Bohato ilustrovaná kniha s množstvom archívnych fotografií zachytáva Polčíkove osudy od jeho vstupu do Žandárskej stanice v Prievidzi v roku 1942 až po ukončenie činnosti v radoch Verejnej bezpečnosti v roku 1972. Spomína si na pokutovanie vodičov v časoch, keď po meste chodilo šesť osobných áut a žandári rozdávali pokuty za chýbajúci zvonček na bicykli po päť korún.
Autor sa nevyhol ani deportáciám Židov počas vojny, sfalšovaným voľbám v roku 1948 v Kanianke, udavačstvu či policajnému násiliu v päťdesiatych rokoch. V knihe je zmapovaná aj prvá smrteľná autonehoda v Prievidzi v roku 1950 i požiar Bojnického zámku v tom istom roku.
Martin Lacko v spolupráci s Jánom Sabom dlho zvažovali, či sa pustiť do zdokumentovania osudu jediného človeka, ktorý nikdy nezastával vyššie štátne a ani politické funkcie.
„Žandárstvo na Slovensku patrí k bielym miestam našej histórie. Miestny historik Ján Sabo mi však dal výborný tip na Gustáva Polčíka, ktorý nám na svojom osude ilustroval zaujímavý pohľad dejín 20. storočia,“ hovorí autor knihy Lacko. Kniha vznikala počas vzájomných návštev a desiatok rozhovorov v priebehu troch rokov. Podľa Lacka je Polčík unikátnou osobou.
Udržal sa desiatky rokov v službách rezortu, v ktorom sa konali najväčšie čistky prakticky po každom politickom otrase. „Ľudí, ktorí sa udržali v týchto službách od Slovenského štátu až do komunistických čias v 70. rokoch, bolo na Slovensku minimum,“ tvrdí historik.
Žandár vedel príliš veľa
Za prežitie všetkých režimov vďačí Polčík aj faktu, že disponoval množstvom informácií. „Zotrval tam najmä preto, že toho vedel príliš veľa. Bol tak užitočný pre rýchle sa striedajúcich veliteľov, ktorí v päťdesiatych rokoch pracovali iba krátky čas v systéme nedôvery a vzájomného upodozrievania,“ potvrdzuje Lacko.
Počas Slovenského štátu panoval vo výbere žandárov princíp kvality, februárový prevrat v roku 1948 kvalitu bezpečnosti podľa Lacka úplne zruinoval. „Nepozeralo sa na odborné hľadisko. Dostávali sa tam aj neschopní ľudia, len na základe politickej poslušnosti,“ pokračuje. Najväčšej policajnej svojvôli počas totalitného režimu sa snažil Polčík vyhnúť rôznymi kompromismi. „Vravel, že nenávidel nespravodlivosť, i keď ani on sa nevyhol v rámci služby určitým neprávostiam, ktoré sú v knižke opísané. Snažil sa však upozorniť ľudí, keď vedel, kto na nich donáša,“ vysvetľuje autor.
Polčík bol ochotný podať ucelenú výpoveď o praktikách bezpečnosti v niekoľkých režimoch. „Predložili sme mnoho tém, ktoré spojil s množstvom živých spomienok. Vynikajúco má zdokumentované najstaršie obdobie v žandárskom zbore. Neskôr komunistický režim videl všade špiónov a nevládla ochota fotografovať. V ŠtB to bolo priamo zakázané,“ pokračuje historik.
Polčíkov kolega Pavol Macko (98) spomienkovú výpoveď odmietol. Aj po desiatkach rokov argumentoval sľubom mlčanlivosti. V prílohách knihy sú aj platové dekréty príslušníkov bezpečnosti a množstvo zaujímavých archívnych listín.
