Po skončení dojemnej smútočnej rozlúčky tisícky fanúšikov na štadióne i vonku pred veľkoplošnou obrazovkou takto odprevadilo na poslednú cestu slovenského reprezentanta a bývalého reprezentačného kapitána Pavla Demitru.
TRENČÍN. Smútočná rozlúčka sa konala vo štvrtok 15. septembra. Už od rána sa mohli so zosnulým hokejistom Pavlom Dermitrom rozlúčiť fanúšikovia, pre nich tribúny štadióna otvorili od 13.30 h. Od 14. h prichádzali k rakve športoví funkcionári, terajší i bývalí hokejisti, reprezentanti, politici, umelci. Najbližšia rodina prišla krátko pred treťou, sústrasť jej vyjadril prezident Ivan Gašparovič.
Smútočnú rozlúčku otvoril Pavol Habera s klavírnym sprievodom a piesňou Boli sme raz milovaní. S Demitrom sa ako prvý rozlúčil duchovný, bývalý hokejista a osobný Demitrov priateľ Norbert Pšenčík. „Riadne sme sa pohádali s Bohom a ešte sa aj budeme, lebo to, čo sa stalo, nemá logiku a nezmestí sa to do našich mozgov,“ povedal zhromaždeniu.
Šéf hokejového klubu Jozef Mitocha poznamenal, že Demitra bol pre nich v klube nielen priateľom, kamarátom, kolegom, ale predovšetkým človekom s veľkým srdcom pre hokej a rodinu.
Ako povedal, všetci tu dnes plačú, ako plakal Demitra, keď sa rozhodol ukončiť reprezentačnú kariéru. „Náš plač je však bolestivý a beznádejný,“ dodal. Keď napodobnil hlásateľa na štadióne a zahlásil strelca gólu, „kotol“ zaskandoval Demitrove meno a celý štadión prvý raz zatlieskal.
Prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja Igor Nemeček skonštatoval, že s Demitrom rátali pri práci s reprezentáciou. „Potrebovali sme jeho skúsenosti, kvality ľudské i hokejové. Pali, tvoj dres s číslom 38 ostane navždy v sieni slávy.“
Po piesni Hallelujah v podaní skupiny gospelovej skupiny z Novej Dubnice Gospel Family prišla na pódium desiatka hokejistov, najbližších kamarátov na ľade aj v súkromí, Marián Gáborík, bratia Marián a Marcel Hossovci, Zdeno Chára, Ján Pardavý, Róbert Petrovický, Michal Hanzuš, Tomáš Kopecký, Ľubomír Višňovský, Richard Zedník.
Na Demitru, ako povedal, budú spomínať s úsmevom. Prezradil niektoré z jeho prezývok či zážitky so sústredení. „Podpichoval nás so svojim typickým humorom, vedel prijať aj vtipkovanie na svoju adresu a vedel si urobiť žarty aj zo seba.“
Za všetkých prisľúbil so slzami v očiach a zlomeným hlasom Gáborík, že budú pre jeho rodinu nápomocní. „Sľubujeme ti, že tak ako ty si tu bol pre nás, budeme tu aj my pre tvoju rodinu vo dnes v noci a pripravení pomôcť, keď to budú potrebovať.“
Po skončení emotívnej a dojemnej rozlúčky štadión povstal a za zvukov pietnej hudby a niekoľkominútového potlesku vyviezli rakvu zo štadióna. Aj po trase pohrebného vozidla stáli fanúšikovia a tlieskali.
