BOŠÁCA-ZABUDIŠOVÁ. Jednou z možností získania finančnej pomoci potrebnej na záchranu jarabiny oskorušovej, ktorú domáci poznajú ako Zicháčkovu oskorušu, je jej umiestnenie sa do tretieho miesta v súťaži Strom roka 2011. Tri najúspešnejšie stromy vo verejnom hlasovaní, ktoré potrvá do 30. septembra, získajú finančnú dotáciu určenú na ich ozdravenie.
Patrí medzi päť najväčších v strednej Európe
Strom rastie dva a pol kilometra za Bošácou v smere na Zabudišovú. Obvod kmeňa je 440 centimetrov, vysoký je dvadsať metrov a priemer jeho koruny dosahuje 25 metrov. „Týmito parametrami sa zaraďuje medzi päť najväčších i najstarších oskoruší v strednej Európe. Koruna oskoruše v Bošáci je zrejme najväčšou na Slovensku,“ hovorí ovocinár Jozef Struhár zo Zabudišovej. Oskoruša sa spomedzi 91 prihlásených stromov dostala do finálovej dvanástky.
Strom odolával prírodným pohromám a nemá odlomený žiadny z väčších konárov. Dodnes rodí chutné plody, ktoré sa využívajú ako liek proti zažívacím ťažkostiam. Ľudia ich sušia, zavárajú a nasýpajú na kvas na výrobu vysoko cenenej pálenky - oskorušovice. Najviac plodov oskoruše sa paradoxne urodí práve na životaschopnom konári, ktorý potrebuje podopretie a záchranu.
Pod obrovský konár treba dať železné podpery
Približne pred štyridsiatimi rokmi strom previazali oceľovým lanom. V súčasnosti však potrebuje podoprieť zo zeme najmä obrovitý konár, ktorý tvorí tretinu stromu. Najväčší konár, ktorému hrozí odčesnutie, už odľahčili. „Orezali sa z neho najmä suché konáre,“ pokračuje Struhár.
Najväčšou hrozbou je zima, keď konáre oťažejú pod vrstvou námrazy. Nutná je preto betonáž i železné podpery, čo by stálo vyše šesto eur. Preto sa fanúšikovia bošáckej oskoruše snažia, aby sa strom umiestnil v súťaži na medailovej pozícii. „Betonáž nesmie ísť hlboko do zeme. Korene sú tu husto, sú hrubé a nesmú sa poškodiť a sekať. Ornicu treba len mierne odhrabať a dať tam betónové kocky,“ dodáva Struhár. V strome s nízkym kmeňom je aj veľká dutina. Jej vnútro sa dá prezrieť iba s baterkou.
Oskorušu obšubovali školáci zo Zabudišovej
Okolo stromu chodievali pešo do päť kilometrov vzdialenej školy v Zemianskom Podhradí do roku 1960 mnohé generácie žiakov. „Deti sa tu rady zastavovali, šantili tu a jedli plody. Predbiehali sa, kto bude prvý. Trvalo to až do čias, keď do Zabudišovej začal chodiť autobus,“ spomína Struhár. Povráva sa, že v okolí oskoruše v minulosti strašilo, prepadávalo okoloidúcich a strhávalo z nich šaty.
