TRENČÍN. Od ničivej vlny tsunami v Japonsku uplynuli viac ako štyri mesiace. Postihnuté oblasti však stále bojujú s následkami prírodného živlu. Mím Vlado Kulíšek sa tam vybral ako dobrovoľník humanitárnej služby The OnenessHeart-Tears and Smiles. Po návrate na Slovensko sa podelil o svoje zážitky.
Silnejšie ako vychádzajúce slnko
Z Tokia odchádzali s japonskými priateľmi v pondelok 11. júla asi o druhej hodine ráno. „Išli na sme východ, takže sme videli východ slnka. Bol nádherný. Hovoril som si, že je pekné vidieť východ slnka v krajine vychádzajúceho slnka. To, čo sme ale videli po príchode na miesto, už žiaľ také pekné nebolo,“ spomína.
Pred očami mali obrovské kopy trosiek rôzneho pôvodu, tisíce poničených áut, ktoré už ľudia stihli pozvážať na hromady, zbúrané mosty a domy, často uprostred pevniny zničenú loď. Len tak, akoby ju niečia veľká ruka zdvihla z hladiny vody a zahodila ďaleko smerom na pevninu. „Videl som auto na streche asi trojposchodovej budovy, je to tam stále strašné,“ hovorí o silnom zážitku.
Klaňanie musí byť
Spolu s európskym koordinátorom projektu Kids to kids (Deti deťom) Abhisarom Lažom priviezol Vlado Kulíšek do Japonska obrázky a darčeky od detí z Čiech, Slovenska, USA a Ruska. V mestách Ishinomaki, Kesennuma a Minami-Sanriku navštívili šesť základných a stredných škôl a provizórne ubytovanie ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou. „Hneď prvý deň sme boli na troch školách. Všade nás vítali v riaditeľni čajom a najprv sme sa chvíľu rozprávali. Tam totiž nemôžeš hneď ísť k veci.“
Keď ho predstavili ako míma, riaditelia škôl sa úctivo klaňali. Umelcov si v Japonsku veľmi vážia. Po predstavení sa stretnutie v riaditeľni znova opakovalo. „Toľkokrát, čo som sa uklonil za tie dni, som sa neuklonil za celý život. Oni sa totiž stále ukláňajú a čím hlbšie, tým lepšie.“
Smiech zakryl plač
Na predstavení sa z Vlada Kulíška stal klaun a deti i dospelí aspoň na chvíľu zabudli na trápenie, ktoré ľudia v Japonsku prežívajú. „Bolo úžasné sledovať, ako počas programu s vďakou prijímali to, že na nich niekto v ďalekej krajine myslí. Veď darčeky od ich rovesníkov boli len také drobnosti a obrázky,“ hovorí mím. Podľa jeho slov mnohé z detí, ktoré zabával, bývajú len v provizórnych bunkách. Prišli o dom, niektoré živel pripravil aj o rodičov.
Po školách navštívili dobrovoľníci aj telocvičňu, v ktorej ľudia žijú. „Boli tam len starší, lebo všetci mladší boli buď v zamestnaní, alebo pracovali na rozvalinách. Tiež sme im rozdali darčeky od detí a ja som im niečo zahral. Nebolo im všetko jedno, mali slzy na krajíčku. Ono to teda nebolo jedno ani nám,“ dodáva mím.
V telocvični bolo postavaných zopár stanov, kde podľa neho bývali tí šťastnejší. Ostatní mali len kóje veľké zhruba tri krát tri metre a na tomto neveľkom území mali všetky svoje veci.
Pomáha každý, kto môže
Stany si dobrovoľníci postavili v neoficiálnom campe. Umyť sa boli vo verejných kúpeľoch, ktoré Vladovi Kulíškovi pripomínali ruskú „baniu“. „Človek tam má svoju priehradku so zrkadlom, kde si napúšťa vodu do lavórov a umýva sa,“ hovorí o zaujímavej skúsenosti. V campingu našli zopár ďalších stanov, väčšinou dobrovoľníckych. „Stretli sme tam napríklad Američana, ktorý žije s japonskou manželkou už dlhé roky v Japonsku. Každý deň chodí niekde pomáhať. Úžasné.“
Ľudia sú v Japonsku podľa neho celkom iní. Ranné zápchy na cestách spôsobujú tisícky dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú každý deň do postihnutých oblastí z celej krajiny, aby pomáhali pri likvidácii následkov tsunami.
Posledná škola, ktorú na svojej misii navštívili, stála na kopci s výhľadom priamo na celú postihnutú oblasť. „Ukazovali nám fotografiu, ktorú niekto zo školy odfotil. Bola na nej tsunami, keď sa blížila. Až osemdesiat percent detí tejto školy býva v provizórnom ubytovaní.“
Na ceste späť do Tokia mali dobrovoľníci obraz hrôzy pred očami opäť. Boli to presne štyri mesiace po katastrofe. Videli krajinu, ktorú čaká ešte veľa práce, aby sa mohla spamätať.
