ZELENÁ VODA. V duchu už zavedenej tradície otvára prvý festivalový deň mladá slovenská džezová osobnosť. Tento rok túto úlohu vzala na seba Tereza Rajnincová so svojou kapelou Groove Inn. Trenčianska rodáčka vyzdvihla úrovňovú latku hneď úvodom poriadne vysoko. Na jej začiatky s trenčianskou formáciou Aurélius Q – oslávi toho roku 20. výročie činnosti – spomína s úctou a vďakou. Jej pobyt v Prahe je po skončení štúdií na Konzervatóriu Jaroslava Ježka vyťažený koncertovaním a prácou v štúdiu. Tereza je so svojimi muzikantmi – Jakub Doležal sax, Jan Bálek klavír, Filip Spálený kontrabas, Ondřej Pomajzl bicie - už dnes zrelý džezový produkt hodiaci sa na programu najvyššej náročnosti. Štefan Pišta Bartuš doviedol svojich „džezových bratov“ do nádherne vyhriatej atmosféry okolo, nezvykle pre tento čas, chladného jazera. Celý akt okorenil americký saxofónista Andy Middleton.
Úspech nemeckého tria
V chladivom vetríku si smelo rozbalilo svoje náradie mladé nemecké Trio EM. Dvaja páni si odvážne a nezvykle vzali do stredu diania nie len pôvabnú, ale aj náramne „dravú“ hráčku na kontrabas. Túto v drvivej väčšine mužskú úlohu vzala na seba s plnou vážnosťou a úspešne Eva Kruse, ako súčasť vitálneho tria, ktoré vedie Michael Wollny a hrá na klavír a Michael Schaefer na bicie. Medzitým si Terezka Rajnincová s jej sprievodom oddýchli a o vystúpení Tria EM povedali: „Kapela sa predstavila návštevníkom Open jazz festu svojimi nápaditými energickými skladbami.
Hneď po prvých tónoch bolo jasné, že nemecké trio zožne veľký úspech! Ťažké kompozície boli vyvážené zaujímavými melodickými a rytmickými prvkami, ktoré oslovili aj laickú časť publika. Trio Michaela Wollneho sa na pódiu rozhodne nešetrilo a vydalo zo seba maximum. Divákov nechali nahliadnuť do svojho rozmanitého sveta myšlienok, pocitov a emócií, za čo sa im návštevníci odvďačili častým nadšeným potleskom.“ Posledná kapela, lepšie povedané spevák s kapelou, bol ohlásený Ben Chawes z Dánska. Svetobežník a dobrý performer pobavil aj Zelenú vodu svojím „multiinštrumentalizmom“... Krkolomné slovo, ale výstižné pre Chavesovu schopnosť nahrádzať ústami zvuky mnohých nástrojov.
Festival ovplyvňovalo počasie
Ani sobota sa nechovala k festivalu zvlášť prívetivo. Celý deň sa prevaľovali mraky nad pomerne pokojnou hladinou jazera. Podľa vzoru – slovenské talenty na úvod – sa na pódiu bez veľkých príprav usídlila PACORA. Nie rýdzo slovenská, ale na Slovensku odchovaná. Aj názov hovorí o spolupatričnosti jej členov – Pa priniesol spolu s virtuozitou jemu vlastnou huslista Stano Palúch.
Marcel Commendant síce pochádza z Moldavska, ale on a jeho cimbal je strednou časťou názvu a aj muziky často založenej na slovenských ľudových motívoch a Robert Ragan dáva nielen poslednú slabiku názvu kapely, ale aj jej výborný zvuk. Má aj neľahkú úlohu tvoriť harmóniu vo formácii bez polyfónneho nástroja. Ale je to celé veľmi pôsobivé na počúvanie, hoci niekedy by mohol dostať Stano Palúch viac priestoru pre jeho swingový feeling – a s Raganovou „walking bass“ by to bolo len na dobro veci.
Pohladenie duše
Tak sa dá nazvať príjemný, uhľadený, hrejivý hodinový koncert švédskej zostavy The Quiet Nights Orchestra. Speváčk s výborným prednesom a zaujímavou farbou hlasu korešpondovala so zvukom troch vynikajúcich dychárov dokonale frázujúcich, ladiacich a sólujúcich, na podstielke nenápadnej rytmiky posilnenej percusiami. Na otázku odkiaľ pochádza ten nevšedný názov kapely kapelník trombonista Peter Fredriksson povedal: Názov predstavuje náš prístup k hudbe, ktorú hráme. Chceme vytvoriť akúsi výplň, ktorá by nás vrátila k starej muzike. Väčšina kapiel a hudobníkov hľadá cestu dopredu, my sa snažíme obzrieť a ísť za muzikou trochu naspäť do dobrých časov...“
Poryvy vetra boli s hustnúcou tmou stále silnejšie. V prestávke na úpravu scény prechádzali pod pódiom známe slovenské a české džezové veličiny. Rado Tariška, Martin Valihora, Ondřej Štveráček, Ondrej Krajňák, Eugen Vizváry, Mirek Hloucal. Oskar Rózsa už inštruoval zvukárov na pódiu a Miško Bugala si dával načas, lebo mal gitaru už od predošlého dňa v stave pohotovosti. Tie mená neveštili žiadnu idylickú „tichú noc“, skôr naopak. Zaznel mimoriadny koncert plný parádnych sólových výkonov na hranici inštrumentálnej a zvukovej dokonalosti, plný nezadržateľnej energie uvoľnenej v úprimnom a presvedčivom chcení všetkých zainteresovaných. Generačný výkvet slovenského a českého džezu vyslal odkaz o úrovni, ktorá je merateľná európskymi mierkami. V interpretačnej a produkčnej sfére určite nie ďaleko od vrcholu džezovej strechy sveta. Oskar Rózsa Partnership Unlimited. Za týmto koncertom by musel prísť naozaj niekto z absolútnych svetových výšin, aby sa posadil na trón kráľa festivalu.
Zvonku to bolo v túto večernú hodinu už na druhý sveter, ale vo vnútri to stále hrialo. Dlhšia prestávka na prestavbu pódia nikomu nevadila. Veď prichádza veľký mág saxofónovej hry Maceo Parker. V interview pred vystúpením bol svieži, uvoľnený, zhovorčivý. „Mojim krédom je láska. Láska k hudbe, láska k publiku, láska k tomu, čo robím. Naplnil sa mi detský sen. Som na javisku, cestujem krajinami, zabávam ľudí, odovzdávam im odkaz o láske. To je moje poslanie. A preto hrám funk. Vážim si veľkých hudobníkov akými sú Miles Davis, Charlie Parker. Hrali džez. Keď počúvaš džez, tak si musíš sadnúť. Ja milujem pohyb a radosť. Preto chcem, aby pri mojej hudbe ľudia tancovali a veselili sa...“
Megafestival nie je cieľom
Open Jazz Fest zapúšťa korene kvalitného hudobného podujatia. Jeho tvorcovia majú jasnú predstavu aj odbornú znalosť. Prezident festivalu hovorí o budúcnosti džezu na Považí: „Nemáme ambíciu tvoriť megafestival. Chceme ostať v takejto forme festivalu na otvorenej scéne. Bolo by prínosom, keby sme spojili Piešťanský džezový festival Doda Šošoku a Trenčiansky festival Jazz pod hradom a dali dohromady silný projekt, ktorý by reprezemtoval džez na Považí.“
Autor: Jano Babič
