Inštruktážne video nazvané Ahoj vieš kto som?, hovorí o tom, ako sa správať pri stretnutí s nevidiacimi ľuďmi. Vidiacu verejnosť má naučiť, ako uľahčiť zrakovo postihnutým ľudom život.
TRENČÍN. Dvadsaťdva minutový film hovorí o každodenných situáciách, ktoré sú pre nevidiacich najpodstatnejšie. Vnikol v reálnom prostredí v bežnom ruchu dňa. Hlavnými hrdinami sú dvaja nevidiaci, keramikárka Soňa Zelisková z Dubnice nad Váhom a študent sociálnej práce Tomáš Kollár z Hrašného. „Je to jedinečný projekt, natáčal sa v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom asi dva mesiace. Popri tlačených materiáloch o tom, ako komunikovať s nevidiacimi je toto prvý výstup, kde sú ich každodenné činnosti nahrané a je tak možné vidieť, ako sa v danej situácii správne zachovať,“ vysvetľuje vedúca Krajského strediska Únie nevidiacich slabozrakých Slovenska Silvia Ondrejičková.
Ako sa zachovať v bežných situáciách
Vo filme je nasnímaných šesť bežných situácií, cestovanie dopravným prostriedkom, cesta do miesta určenia a komunikácia s okoloidúcimi, objednanie jedla v reštaurácii, vybavovanie úradných záležitostí, návšteva kultúrneho podujatia a stretnutie sa so známymi na ulici.
„Soňa a Tomáš sa vo filme vyjadrujú k tomu, ako dané situácie prežívajú a ako to vnímajú zo svojho pohľadu zrakovo postihnutého. Informácie podávajú svojimi slovami, je to ich výpoveď, to čo chcú povedať vidiacim. Stačí ovládať niektoré maličkosti a vzájomné stretnutie je príjemnejšie a bez rozpakov,“ hovorí Ondrejičková, s tým, že film upozorňuje aj na chyby, ktoré robia vidiaci pri stretnutí so zrakovo postihnutými. Prístupný bude zadarmo pre všetkých na stránke únie, distribuovať ho budú aj na vysoké školy, na ktorých sa vyučuje odbor sociálna práca. Určený je aj pracovníkom štátnej a verejnej správy, ktorí s nevidiacimi prichádzajú do kontaktu takmer každý deň.
Ahoj, vieš kto som?
Film sa volá Ahoj, vieš kto som?. Názov vznikol na základe Soninej skúsenosti, ktorú známi na ulici často zastavujú s tou otázkou. „Počas filmovania nás úplne náhodou zastavila naša známa, ktorú som nevidela asi sedem rokov. Manžel ju nespoznal ani vizuálne, pretože sa veľmi zmenila a odo mňa čakala, že ju spoznám po hlase. Je to veľmi nepríjemné, keď neviem s kým sa rozprávam. A pritom by stačilo, keby sa predstavila,“ povedala Soňa Zelisková.
Vadí im, keď ich ignorujú
Bývala učiteľka v materskej škole prišla o zrak pre cukrovku, keď mala 26 rokov. Najviac jej prekáža, keď ju ľudia považujú za iného človeka ako sú oni sami. „Sme rovnakí, iba vnímame svet okolo seba nie zrakom ale inými zmyslami. Je dôležité, aby si ľudia osvojili, ako sa k nám správať, že napríklad keď mi chcú ukázať, kam si mám sadnúť, stačí mi položiť ruku na operadlo stoličky,“ hovorí Soňa. Rovnako nepríjemné podľa nej je aj to, keď sa úradníci alebo lekári v jej prítomnosti s otázkami obracajú na sprievodcu a tvária sa, ako by tam nebola.
Tomáš Kollár, ktorý prišiel o zrak pred piatimi rokmi, sa sťažuje najmä na nevšímavosť ľudí, ktorá však, ako pripúšťa, môže prameniť aj z obáv. „Stalo sa mi viackrát, že keď oslovím človeka s prosbou o pomoc, zostane ticho a odíde preč. Neviem či sa boja. Ja som ale zvyknutý sa pýtať na cestu aj žiadať o pomoc, pretože často chodím sám,“ hovorí Tomáš.
