sveta v ľadovom hokeji.
TRENČÍN. K hláseniu na hokejových štadiónoch sa Juraj Benedikt dostal po majstrovskej sezóne Dukly Trenčín v roku 1997. Trenčania sa prvenstvom v extralige ocitli v základnej skupine EHL a vedenie Dukly potrebovalo osobu, ktorá ovláda aj anglický jazyk. „Na hokej som pôvodne chodil ako divák. Po prvom zápase Európskej hokejovej ligy som sa náhodne stretol s predchádzajúcim hlásateľom.a k mikrofónu som sa dostal aj ja,“ spomína s úsmevom na začiatky Juraj Benedikt. Postupne začínal od žiackych cez dorastenecké po juniorské súťaže. Vo svojej prvej sezóne odhlásil dva duely európskeho pohára a množstvo zápasov Dukly vo všetkých kategóriách. Čerešničkou na torte bol prípravný zápas s Kanadou a prvý ročník novovytvoreného turnaja Slovakia Cup. Od toho momentu sa stal „reprezentačným hlásateľom“ na všetkých podujatiach organizovaných na Slovensku.
Hlásateľstvo a práca sa dajú zladiť
Byť hokejovým hlásateľom nie je jednoduché, najmä pre časové vyťaženie. Absolvovať reprezentačné akcie v Poprade či Košiciach zhltnú značnú porciu času. „S prácou som sa vždy vedel zladiť. Domáce zápasy Dukly Trenčín začínajú podvečer, takže tam nie je žiaden problém. Reprezentačné akcie sa väčšinou hrajú od štvrtka a počas víkendu, takže v tom prípade si vyberiem voľno alebo dovolenku, ale nikdy to nebolo viac ako dva dni. Niekedy sa stane, že nestíham. V tom prípade ma musí niekto zastúpiť, ale počas mojej kariéry sa to stalo ozaj iba párkrát ,“ povedal o zladení práce a hobby 38-ročný Benedikt.
Našťastie, korčuľovať sa nevie
Napriek tomu, že na hokejových zápasoch strávil hodiny času, korčuľovať sa nevie. „Ako malého chlapca sa ma to pokúšala naučiť mama, ale stále som padal na ľad. Jednoducho, stratila trpezlivosť a vzdala sa,“ hovorí s úsmevom. Nepovažuje to však za príťaž, hoci takto nemôže robiť ani rozhodcu. „Napriek tomu, že ovládam pravidlá perfektne, byť rozhodcom nie je nič pre mňa. Tlak, ktorý je na nich vyvíjaný, je enormný a ich prácu si vážim,“ poznamenal Benedikt.
Prekvapiť ho už nemá čo
Po trinástich sezónach za mantinelom s mikrofónom v ruke už Juraja Benedikta ťažko niečo zastihne nepripraveného, no počas svetového šampionátu sa mu jedna vec prihodila až trikrát, zhodou okolností v priebehu troch zápasov po sebe. Zranený hráč si zakrvavil dres a musel ho vymeniť. Je veľmi dôležité podobné momenty neprehliadať,“ povedal Benedikt.
Jazyková príprava
Na bežné extraligové zápasy sa pripravuje minimálne. Presný program má uložený v hlave a vedel by ho povedať aj o polnoci.. Majstrovstvá sveta si dôkladnú prípravu vyžadovali. „Vzory hlásení na svetovom šampionáte sú odlišné od bežných medzištátnych zápasov. Špeciálne som sa pripravoval na výslovnosť mien hráčov jednotlivých štátov. S nemeckými a ruskými hráčmi som problém nemal, kanadskú a americkú súpisku mi prečítali zo zápisov rozhodcovia, výslovnosť slovinských mien mi poslali Slovinci e-mailom. Kolega z boxu časomeračov bol zo Švédska a pomohol mi z menami jeho krajanov ale i Nórov a Dánov. Najviac problémov som mal s lotyšskými menami. Na dresoch nie je diakritika a všetky mena sa končia na s alebo š.“
Hokej si vychutnával
Hlásateľ na hokeji musí byť neustále plne sústredený. Nemôže sa dovoliť, aby ho niečo zaskočilo. Dlhoročné skúsenosti Juraja Benedikta radia medzi svetovú špičku. Okrem toho, že musí hokej sledovať z profesionálnej stránky, dokáže ho zároveň vychutnávať.. „Človek musí byť pozorný, no dá sa naučiť vychutnávať si zároveň aj hru. Aj mne sa stali situácie počas komerčnej prestávky, že som sa zadíval a pozabudol. V tých momentoch je dôležitá duchaprítomnosť a tá sa nadobúda dlhoročnými skúsenosťami.“
Juraj Benedikt v Bratislave odhlásil všetky zápasy. Hoci bolo počas svetového šampionátu veľa zaujímavých momentov, no množstvo z nich zostáva pre verejnosť skrytých. Napriek tomu zalovil vo svojej pamäti a spomenul si na jeden. „Hokejové mantinely sú veľmi pružné, aby dobre reagovali na nárazy. Stôl, na ktorom sme mali počítače a rôzne prístroje na meranie času, sme mali prirazený tesne na mantinel. Vplyvom jedného z tvrdých nárazov nám veci na stole popadali, zastavila sa časomiera a mne takmer spadol mikrofón na zem,“ opisuje nepríjemnú situáciu zo zápasu Ruska proti Slovinsku Benedikt.
Niečo podobné len s horším koncom sa prihodilo aj v zápase o bronz, kedy prišpendlil Rachůnek na mantinel viac ako metrák vážiaceho Arťuchina. Nápor ich súboja nevydržalo plexisklo na trestnej lavici a časomerači trestov si z vlasov vymetali kúsky skla.
Kurmann viac ako Putin
Deň po štvrťfinálovom zápase Ruska s Kanadou sa Juraj Benedikt stretol na chodbe s rozhodcom zápasu Danny Kurmann. Ten mal za sebou náročných päť minút, kedy s videorozhodcom riešil náročnú situáciu sporného gólu Rusov. „Neodolal som a podpichol som Dannyho, že som ho videl v televízii. Najskôr s úsmevom odpovedal, že to nebol on, to som si ho s niekým musel pomýliť. Napokon zakontroval odpoveďou, že je slávnejší ako Vladimír Putin. Putin bol v televízii iba tri minúty a Kurmann až päť,“ spomenul si na úsmevnú situáciu Benedikt.
Zimomriavky počas Demitrovej rozlúčky
Špecifickým zápasom bola turnajová rozlúčka Slovákov s majstrovstvami sveta proti Dánom. V zápase, v ktorom už prakticky o nič nešlo Slováci zvíťazili 4:1. Po zápase diváci hokejistov odmenili napriek konečnej desiatej priečke divákov potleskom. Ten zároveň venovali Pavlovi Demitrovi, ktorý sa lúčil s reprezentačným dresom. „Počas samotnej hymny sa na sveteľnej tabuli nad ľadovou plochou objavila Demitrova fotka a keď hráči robili čestné kolečko po ľadovej ploche diváci šaleli,“ spomína na posledné chvíle reprezentácie na domácom šampionáte.
Fanúšikovia hokejistov potleskom vrátili na ľad. Záverečné chvíle patrili Pavlovi Demitrovi, ktorý do hľadiska poslal hokejku, dres, rukavice a prilbu. „Pri Paľovej rozlúčke som pociťoval zimomriavky. Mali sme v pláne dať mu mikrofón a slovo, čo sa nám napokon nepodarilo. Napokon to tak bolo lepšie, v dojímavej chvíli by asi nevedel povedať nič,“ zaspomínal Juraj Benedikt.
Odpadnutý štítok Slovakia
S originálom trofeje sa Juraj Benedikt fotil ako posledný. „Pohár som podal pracovníkovi IIHF a ten ho dal do kovového kufríka. Keď kufrík zavreli, všimol som si, že na zemi leží nenápadný pliešok. Napokon až taký bezvýznamný nebol. Bol to totiž jeden z nápisov na trofeji s označením majstrov sveta. Neuveríte aký. Bol to práve ten slovenský z roku 2002 s nápisom „Gothenburg SLOVAKIA“. Nikto ma s tým plieškom nevidel, takže som si ho mohol pokojne nechať. Samozrejme som ho odovzdal.“
