Gymnazisti prihlásili svoje bývalé učiteľky zo základnej školy do súťaže Zlatý Amos. V piatom ročníku o najobľúbenejšieho učiteľa sa dostali až do semifi nále medzi šestnásť najlepších z celého Slovenska.
TRENČÍN. Bývalí žiaci zo základnej školy na Dlhých Honoch si spomenuli na svoje učiteľky, matematikárku Renátu Krivošovú a slovenčinárku Miroslavu Kaliňákovú. Obe prihlásili do súťaže o najobľúbenejšieho učiteľa Zlatý Amos. Finále súťaže sa konalo v polovici apríla v Košiciach a obe sa dostali až medzi šestnásť najlepších.
„Prihlásili nás žiaci, ktorých sme učili minulý školský rok a pred tromi rokmi. Sú už na strednej škole prváci alebo tretiaci, väčšina je na trenčianskom gymnáziu,“ povedala učiteľka slovenčiny a hudobnej východy Miroslava Kaliňáková. Obe tvrdia, že ich to prekvapilo a takéto ocenenie od žiakov ešte ani jedna nedostala. A s postupom do samotného záveru súťaže vôbec nepočítali.
„Je to anketa o najobľúbenejšieho učiteľa a pre mňa to bolo ocenenie mojej práce, lebo si nemyslím, že matematika je obľúbeným predmetom. Ako mi ale povedali, až keď prišli na strednú školu si uvedomili, čo všetko sme ich naučili a aké základy dostali,“ povedala Krivošová. Ako dodala Kaliňáková, o samotné umiestnenie vo finále ani nešlo. „Pre mňa bolo najdôležitejšie, že si spomenuli,“ povedala.
Postup medzi šestnástku najlepších závisel od spracovania charakteristík a zaznamenania príbehu, ktorý žiaci so svojou učiteľkou zažili. Cieľom projektu je totiž popularizácia učiteľov, ktorí podľa hodnotenia žiakov významne prispievajú k vytváraniu kvalitného vzťahu medzi žiakmi a učiteľmi. „Vlani sme hrali na majstrovstvách hokej s ruskou reprezentáciou skoro ráno a my sme mali práve nultú hodinu matematiky. Dovolila som im zápas počúvať a prežívala som zápolenie našich hokejistov so žiakmi,“ hovorí Krivošová.
Žiakom Miroslavy Kaliňákovej zase utkvelo v pamäti, ako obrazne im vysvetľovala základy slovenskej gramatiky. Tieto príbehy a zážitky potom porota ohodnotila a vybrala do semifinále šestnásť najlepších. Príbehy hodnotila porota, ktorá však nepoznala mená ani školu, kde súťažiaci pedagógovia učia, a tak bolo pre obe prekvapením, že sa v semifinále ocitli obe a ešte k tomu z jednej školy.
Až potom nastali aj povinnosti pre učiteľky. „Keďže sme postúpili so semifinále, museli sme aj niečo pripraviť a vyžrebovali sme si tému, na ktorú sme si pripravili scénku“ hovorí Krivošová. Tú potom spoločne nacvičili, natočili a napokon museli aj na javisku v Košiciach počas záverečného finále predviesť. Okrem toho pre účely finálového večera natočili aj videovizitky, v ktorých vystúpili nielen nominované učiteľky, ale aj žiaci so svojimi komentármi, prečo ich navrhli.
Na finálový večer cestovalo s učiteľkami takmer dvadsať žiakov. Ako povedala za všetky siedmačka Paulína Podskubová, počas tohto výletu sme si uvedomili, že naše učiteľky sú naozaj učiteľky s veľkým srdcom. „Bol to pre nás príjemný zážitok a pekný výlet, pochodili sme s deťmi mesto, videli pamiatky. Deti povedali, že pre nich to bolo zaujímavé, lebo nás spoznali aj z inej stránky ako za katedrou,“ zhodnotila štyri dni v Košiciach Miroslava Kaliňáková.
Hoci sa na podujatí stretli učitelia z celého Slovenska a nechýbal ani minister rezortu školstva, k debate o aktuálnych problémoch sa nedostali. Jednou z tém, ktoré by radi zo zodpovednými prebrali, je znižovanie úrovne nárokov na žiakov a znižovanie spoločenského ohodnotenia práce učiteľa.
„Keď si spomeniem, čo som v časoch mojich učiteľských začiatkov chcela od žiakov, tak to by dnes zvládli asi iba tí žiaci, ktorí robia olympiádu,“ hovorí Krivošová. Učí matematiku a fyziku 24 rokov. Súhlasí s ňou aj Miroslava Kaliňáková a keďže pôsobí v školstve zatiaľ dvanásť rokov, porovnáva to so svojimi školskými rokmi. „Štandardy na žiaka teraz sú polovicou toho, čo žiadali odo mňa, keď som bola ja žiačkou. Veľká benevolencia je aj vo výchove v rodinách a benevolencii rodičov. Prísnosť sa už akosi nenosí.
Renáta Krivošová vidí jeden z dôvodov aj v tom, že klesli počty žiakov a dnes berú mnohé stredné školy všetkých záujemcov aj bez prijímačiek. „Deti sa spoliehajú na to, že sa na strednú a aj vysokú dostanú. Nechce sa im rozmýšľať, aj keď sú šikovné, neurobia nič naviac, mnohé sú lenivé a toto ma v robote trápi. Z gymnázií potom počúvame, že sme ich zle pripravili, ale pritom vezmú na výberovú školu trojkárov,“ konštatuje.
