TRENĆÍN. Pri príležitosti Dňa nespravodlivo stíhaných zorganizovali v trenčianskej knižnici besedu o zločinoch komunizmu. Hlavné slovo patrilo historikovi Róbertovi Letzovi.
Vašou doménou sú politické dejiny Slovenska v 20. storočí. Čím si vás získal prípad Albert Púčik a spol.?
- Oslovil ma príbeh troch študentov, ktorý sa skončil tragicky. Začal som si klásť otázky, ako sa vlastne prihodil, prečo a či vôbec skončil ich smrťou. Tento príbeh nebol spracovaný. Pri živote ho udržiavali iba rodinní príslušníci ako prísne stráženú súčasť rodinnej pamäti a politickí väzni. Osem rokov bádania napokon prinieslo výsledky v podobe dvoch kníh.
Ako sa zo študentov stali nepriatelia štátu?
- Zákony, prijímané po roku 1948 boli veľmi účelové a mali postihnúť všetkých, ktorí nemali súhlasné stanovisko k totalitnému režimu. Oni sa usilovali o otvorenejšiu spoločnosť, kde má každý právo povedať svoj názor a kde sa presadia aj kresťanské princípy.
Kam smerovala ich „protištátna činnosť"?
- Činnosť bola protištátna z hľadiska vtedajšieho režimu. Išlo o zárodok protikomunistického odboja už spred roka 1948. Pritom ich nemožno označiť za nejakých exponentov režimu Slovenského štátu. Boli to mladí ľudia, ktorí uvažovali a konali spontánne. Je dôležité, že v jednom dokumente sa postavili rovnako proti nacizmu aj proti komunizmu.
Napriek tomu, že informácie poskytované spravodajským aktivistom neboli pre Západ veľmi prínosné, riskovali. Zlyhal pri zatknutí ľudský faktor?
- Udavačstvo vtedy na Slovensku kvitlo. Avšak zlyhal systém, ktorý udavačstvo povýšil na cnosť. Zradil Ján Divinec, chlapec, ktorý tiež študoval v Trenčíne a po roku 1945 vstúpil do služieb vojenského obranného spravodajstva. Oni traja mali smolu v tom, že keď ich v januári 1949 chytili, práve sa zostrovala línia komunistickej strany. Hoci súd v Bratislave všetkých odsúdil na doživotné väzenie, potom prebehla zákulisná hra o ich životy.
V tejto hre výrazne figuroval prokurátor Anton Rašla. Konal iniciatívne?
- Niesol zodpovednosť za tento prípad. Napĺňal smernicu, že prokurátor pri Štátnom súde, ktorý súdil najprísnejšie politické delikty, musel podať odvolanie. Definitívnou bodkou bolo rozhodnutie bezpečnostnej komisie ÚV KSČ o tom, že odvolací súd v Prahe vynesie rozsudok smrti a budú vykonané tri popravy. Je zaujímavé a na tú dobu príznačné, že traja odsúdení neboli na odvolacie konanie pozvaní!
Prípad patril medzi politické procesy. Čo sledovali?
- Vykonštruované politické procesy s nezmyslami sa u nás podľa sovietskeho vzoru reprízovali najmä v rokoch 1948 – 1954. Kľúčovú úlohu zohralo Ministerstvo spravodlivosti na čele s Alexejom Čepičkom. Cieľom bolo ukázať silu režimu vyrovnať sa s akýmkoľvek odporom a navodiť strach. V čase mieru bolo v ČSR popravených 242 ľudí, z toho 62 na Slovensku.
Na publikáciu Odkaz živým ste nadviazali korešpondenciou Alberta Púčika s podtitulom Drahomilovaní moji! Môžete ju bližšie predstaviť?
Publikovanie korešpondencie, osobitne bývalých väzňov, je v našej historiografii výnimkou. Ešte zriedkavejšie je publikovanie listov popravených. Keď som počas výskumu spoznal historickú i mravnú hodnotu zachovaných listov A. Púčika, rozhodol som sa ich spolu s Blažejom Belákom zhromaždiť, odborne spracovať a vydať. Názov je odvodený od oslovenia, ktoré Púčik najčastejšie používal. Publikácia obsahuje celkovo 84 listov.
Má podľa vás postava Alberta Púčika širší spoločenský rozmer?
- Určite áno. Osud Púčika je silným príbehom, ktorý oslovuje. Postaviť sa priamo proti prichádzajúcemu komunistickému systému si vyžadovalo odvahu a silné ideály. A tie Púčik mal. Preto jeho obeť pôsobí aj dnes, keď sloboda zlacnela.
