NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Na divadelnom javisku bola ženou stoviek rozličných tvárí. Komediálnych, tragických, romantických, lyrických, historických i súčasných. Skutočná tvár našej hereckej legendy Emílie Vášáryovej je však jediná. Skromná, príjemná, srdečná a úprimná. Rozhovor pre naše noviny s aktuálnou nositeľkou významnej divadelnej ceny vznikol za netradičných podmienok. V aute počas jej návratu z Nového Mesta nad Váhom do Bratislavy.
Váš herecký talent objavil šéf poroty Andrej Bagar počas recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín.
- Ako dieťa som robila všetko. Mala som veľa voľného času. A čím viac bolo aktivít, tým menej času bolo na hlúposti. Tancovala som balet, rada korčuľovala i pretekala v gymnastike. Najviac som však súťažila ako klaviristka. Mama bola učiteľka a schvaľovala to. Chodila som rada recitovať a z okresných kôl som postupovala do krajských a ďalej.
Aké predmety učila vaša mama?
- Mama bola jazykárka, učila nemčinu a slovenčinu. Písala aj odborné učebnice nemčiny. Bola absolventkou Učiteľského ústavu v Turčianskych Tepliciach. Som dieťa z učiteľskej rodiny a rodičia vedeli, čo so mnou robiť.
Vo filme Napochode sa vždy nespieva ste sa ocitli už počas štúdia na Vysokej škole múzických umení.
- Keď sme prišli do školy, tak nás v ateliéroch na Kolibe fotografovali a vytvárali databázu. Tváre potom ponúkali režisérom, ktorí hľadali obsadenie do filmov. Vybrali si ma podľa fotografií. Dodnes to takto funguje. Aj moji mnohí študenti sa týmto spôsobom dostali napríklad do českých filmov.
Sama dnes na VŠMU učíte. Pomáha to študentom, ktorí už počas štúdia hrajú vo filme, ľahšie urobiť skúšky?
- Do druhého ročníka veľmi natáčať nemôžu. Keď človek potom vidí, že je študent poriadny a plní si povinnosti, môže to stíhať. Takou bola aj moja študentka Barbora Bobulová, ktorá je dnes hviezdou európskeho filmu a žije v Taliansku. Tá stihla vždy všetko. Keď povedala, že ide točiť, pokojne som jej povedala - choď.
Vy ste boli na VŠMU herecky silným ročníkom?
- Spolužiačkou mi je Božidara Turzonovová, Ján Mistrík i bývalá televízna hlásateľka Elena Galanová. Žiaľ, už nie je medzi nami. Z nášho ročníka však veľa ľudí emigrovalo. Najmä spolužiaci utekali v roku 1968 z našej republiky.
Ako dvadsaťročná herečka ste vo filme Až přijde kocour zažiarili vedľa nezabudnuteľného, vtedy 53-ročného Jana Wericha. Zrejme zážitok navždy.
- Bola som vtedy ešte neskúsená. Stránila som sa, trošku som sa hanbila. Bola tam herecká i režisérska špička. Jan Werich bol spoluautorom scenára a sám si ma vybral. Počas natáčania filmu Werich onemocnel. Bol vážne chorý a potreboval opateru. Vo filme hrala aj jeho dcéra Jana a spolu s ňou sme spoločne s Werichom bývali v jednom apartmáne. V noci sme mu chodievali pomáhať. Natáčanie sa napokon prerušilo a museli ho hospitalizovať. Film mal úspech napokon aj na festivale v Cannes.
Natáčali ste hneď na začiatku kariéry s režisérmi zvučných mien. S Karlom Zemanom, Martinom Fričom, Vojtěchom Jasným. Vaše pocity?
- Boli to starší páni a vybrali si ma už v čase, keď som pred kamerou ešte veľké skúsenosti nemala. Vďaka za to. Vo Fričovom filme Lidé z maringotek sme sa veľmi spriatelili aj s Jozefom Krónerom. Denno-denne sme spolu lietali do Prahy. Bola som šťastná, že nie som v lietadle sama. Bála som sa. Šatňu som mala s Danou Medřickou, partnerom vo filme bol Jan Tříska. Keď je človek v kolotoči, tak si to ani neuvedomuje. Bola som v jednom toku, naraz som točila inscenácie na Slovensku i filmy v Čechách.
Českí režiséri si do svojich filmov radi vyberali slovenské herečky.
- Boli sme vtedy jedna republika. Iné je, keď si vyberáte z piatich alebo pätnástich miliónov. Som vďačná, že aj napriek rozdeleniu republiky hrávam doteraz po slovensky divadlo v Prahe. Mámtam svoje publikum a dodnes tam natáčam filmy. Barrandov sa na rozdiel od Koliby doteraz nezmenil. Spomínam tam na moje šatne.
Ste hereckou hviezdou. Vaše postavenie vám zrejme dalo možnosť vyberať si filmy aj podľa režisérov.
- Určite. Teraz veľmi pracujem najmä s mladými režisérmi. S dnes renomovaným filmárom Janom Hřebejkom som začala natáčať, keď bol mladý chlapec a mal za sebou dva filmy. Síce je to riziko, ako pracovať s mladým režisérom, ale je to vždy nová energia do môjho života. Mladý režisér Čičvák mi v divadle ponúkol tretiu skvelú rolu. Hrám aj so svojimi žiakmi a je to príjemné.
Aké je žiť v hereckom tandeme so sestrou herečkou Magdou Vášáryovou?
- Medzi nami je dosť veľký vekový rozdiel. Občas sme sa v robote stretli, nikdy sme však nemali žiadne problémy. Každá išla po svojej linke. Ľudia by však chceli počuť, že sme si brali roly. To neprichádza do úvahy. Magda je jednou z najlepších filmových herečiek a je mi ľúto, že nepokračuje v herectve ďalej.
Sestra však vyštudovala sociológiu. Prečo ju napokon pritiahlo herecké povolanie?
- Keď Magda začala robiť kariéru, bola ešte dieťa. Mnohí ju poznali a niekde v kútiku duše po tom asi túžila. Presťahovala sa spolu s rodičmi do Bratislavy a už ako štrnásťročnú ju obsadili do filmu Senzi mama. Vedeli už vtedy, že má herecké schopnosti a z ničoho nič ju obsadili aj do divadla.
Hrali ste komediálne, tragické i lyrické postavy. Ktoré vám najviac sedeli?
- Hlavne to musí byť dobrý autor a v hre musí byť veľa „farbičiek". Keď je to dobre napísané, je čo hrať. Komédia sa robí ďaleko ťažšie. Je to ťažký žáner a málokto to vie robiť. Keď som videla, že som obsadená do Goldoniho, vždy som sa až spotila. Tam, keď človek prestane mať nápady a fantáziu, je stratený.
Čo vám dalo viac? Film alebo divadlo?
- Divadlo je moja práca, každodenný chlieb. Som v ňom zamestnaná a dostávam peniaze ako štátny zamestnanec. To je o niečom inom. Tam musím pracovať, či chcem alebo nechcem. Mala som to šťastie, že som robila so všetkými režisérmi a obsadzovali ma do dobrých a veľkých náročných rolí. Niektoré sa vydarili menej, niektoré viac. Ale tak to už chodí.
Pocítili ste niekedy aj úplné vyčerpanie z herectva a chceli skončiť?
- Mnohokrát som uvažovala, že s tým prestanem. Išla som do toho s tým, že to je jediná možnosť, ktorú môžem robiť. Myslela som, že keď sa mi otvoria nové možnosti, budem robiť niečo iné. Mnohokrát som uvažovala aj o emigrácii. Život to zariadil tak, že som zostala tu a zostala aj pri povolaní.
Povedali ste si niekedy: Stačilo?
- Vždy keď som si to povedala, vedela som, že by bolo treba venovať sa deťom i rodine. Nebyť každý večer preč, keď dieťa potrebuje matku, aby pri ňom sedela a uspávala ho. To som deťom zostala určite dlžná. Môj život by sa bol celkom inak vyvíjal, keby som toto povolanie nerobila.
Päťdesiat rokov ste na výslní popularity. Ako sa stým žije?
- Som veľmi rada, že ma ľudia poznajú. Popularita mi priniesla iba príjemné chvíle. Snažím sa k ľuďom správať slušne a hlavne na seba neupozorňovať. Ja keď si zmyslím, tak ma nikto na ulici nespozná. Nemusím chodiť po ulici, aby som sa vytŕčala a aby každý videl, že som tá a tá. Snažila som sa aj moju rodinu aj moje deti od toho izolovať. Klamala by som, keby som povedala, že ma záujem ľudí neteší. Teší ma, veľmi.
Zažili ste aj negatívnu stránku popularity?
- Až na nejakých pár drobností a zlých prípadov trebárs v roku 1989. Bolo tam potom také obdobie, že sa pár ľudí vyvŕšilo v anonymoch. Mali pocit, že by mohli človeku ublížiť. S popularitou mám naozaj okrem toho iba dobré skúsenosti.
Čím je pre vás dnes udelený divadelný Kvet Tálie?
- Som milo prekvapená, kto všetko to už predo mnou dostal. Deväť herečiek, ktoré cenu už dostali, si veľmi vážim. Mnohé z nich sú moje priateľky. Navyše obdivujem osud Aničky Jurkovičovej. Veľa takýchto odvážnych žien naša história nemala.
