TRENČÍN. Populárna moderátorka, scenáristka a spisovateľka Emma Tekelyová predstavila najnovšiu literárnu tvorbu. Zároveň poodhalila zaujímavosti zo zákulisia modelingu i recept na radosť zo života.
Prečo je podľa vás úžasné byť ženou?
- Na túto tému som pred trinástimi rokmi napísala celú knihu. S postupom času a pribúdajúcimi skúsenosťami musím povedať, že dôvodov je oveľa viac, ako som v nej uviedla. My ženy sme emotívnejšie, mnohé veci si vieme lepšie vychutnať ako muži a keďže máme tiež dar intuície, dokážeme ich ovplyvňovať.
S DVD fitness programom pre ženy každého veku lámete rekordy. V čom je tajomstvo línie Emmy Tekelyovej?
- Ako dieťa som bola bacuľka. Pochopila som, že keď chcem byť štíhla, musím pre to niečo urobiť. Navyše, televízna obrazovka pridáva šesť až osem kíl, takže pre moju profesiu si líniu strážim. Pri písaní kníh som minulý rok popustila uzdu a kilá sa nabalili. Nestačila len striedma strava. Objavila som „zábavné" cvičenie a o šesť týždňov som mala mínus šesť kíl. Nijaké muky a funguje.
Ako sa z nádejnej právničky stala televízna hlásateľka?
- Právo som vyštudovala na želanie otca. Už na strednej škole som v rámci modelingu účinkovala v televízii. Bezprostredne po skončení štúdia hľadali v televízii nové tváre, prihlásila som sa na konkurz a vyhrala ho.
Móda a šoubiznis sú spojené nádoby. S akým úmyslom ste v roku 1986 zakladali Experimentálne štúdio módy a prvú školu modeliek na Slovensku?
- Za socializmu bola móda uniformná a pár výrobných podnikov chrlilo kvantá šedivej konfekcie. Boli tu však modelky, módni tvorcovia, výtvarníci, mladí ľudia, ktorí mali nápady. Prvú modelingovo módnu agentúru na Slovensku sme založili s priateľkou v spolupráci s istou parížskou agentúrou a takmer desať rokov prezentovali slovenskú módu doma i v zahraničí.
Kde treba hľadať najväčší rozdiel medzi modelkami vašej éry a súčasnými?
- Dnes je viac ideálov krásy, nielen ten klasický, dievčatá majú väčšie možnosti. Na druhej strane, nás na Slovensku bolo v tom čase asi päť a robili sme vlastne všetko. Za hodinu fotenia bol honorár 20 korún, za jednu módnu prehliadku 600.
Presadili ste sa aj ako módna návrhárka. Robia šaty človeka?
- V rámci spolupráce s americkou firmou ITM som dvakrát ročne chodila do New Yorku na výber materiálov. To mi dalo obrovský prehľad i nadhľad. Šaty robia človeka, ale v tom inteligentnom slova zmysle. Všetci chceme byť pekní a vnímaní pozitívne. Šaty však nepomôžu, ak nemáte nič v hlave. Možno urobiť na päť minút dobrý dojem, ale to je asi všetko.
Aké oblečenie nosíte najradšej?
- Jednoduché. Všetko komplikované ma obťažuje, vrátane bižutérie. Milujem veci, ktoré akoby vyrobili pre mňa. Týka sa to aj farieb - čierna, sivá, modrá, biela, kde tu červená.
Na literárnom poli máte na konte viacero bestsellerov a ocenení, naposledy s knihou Ženy, nebláznite! Vek je len číslo. Prezraďte recept na každodennú radosť zo života.
- Žijem hekticky a veľmi pestro. Čím ďalej tým viac si uvedomujem silu obyčajných vecí, obyčajných dní. Vychutnávam si takéto chvíle. Napríklad sobota - ideme so psami na jazero, uvarím perkelt, dcéra upečie tvarohový koláč, dáme si kávu, idem na vysielanie do rádia. Nič výnimočné. A predsa aká pohoda.
V novom titule Chlapi, neštvite nás už! tvrdíte, že vzťahy, o ktoré sa človek nestará, umrú. Môžete pomenovať najväčší kameň úrazu vzťahu muža a ženy?
- Keď sa medzi mužom a ženou stratí to magické iskrenie. Nemám na mysli prvotný ošiaľ zamilovanosti, ale dôvod, prečo som šťastná, že tento muž stojí pri mne v dobrom i zlom.
Čím vás vedia chlapi najviac rozčúliť?
- Mňa osobne najviac hnevá, že muži sa s nami nerozprávajú. Oni sa spýtajú, odpoveď okomentujú jedným slovom, tým druhým (posledným) skonštatujú, že je to vybavené. A je po debate. Muž dáva za vetou bodku, žena tri bodky. Tým je povedané všetko.
Pre mnohých ste synonymom úspechu a cieľa vedomosti. Nájdete vo vašej kariére moment,na ktorý nespomínate v najlepšom?
Keď som napísala svoju prvú knihu Byť ženou je úžasné, istá novinárka napísala: Čo nám tá blondínka z obrazovky chce povedať? To ma zabolelo. S nápadom totiž za mnou prišla riaditeľka vydavateľstva Ikar. Po roku, keď kniha získala dve ocenenia, sa mi novinárka ospravedlnila. Tak už to chodí na Slovensku.
