aráti s demižónmi.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Bolebruchovmu fašiangovému pochodu „velí" Seva Šteflík. „To bol skutočný muzikant, ktorý mal kapelu. Okrem neho som vyrezal aj saxofonistu, klarinetistu, bubeníka, harmonikára i trúbkára. Nezabudnuteľnými hudobníkmi boli aj strýc Kuba Horák a strýc Junek. Všetko to boli vtedy žijúci konkrétni ľudia. Ja si nikdy nevymýšľam postavy," vyznal sa Bolebruch.
Figúrky vyrezával niekoľko týždňov
Zo svojich detských rokov v období 1950-1952 si dokonca pamätá aj chlapcov, ktorých vtedy odviedli na dvojročnú vojenčinu. S každou postavičkou sa vo svojej dielni hral niekoľko dní. „Dĺžka vzniku figúrky závisí najmä od zložitosti vyrezávania postavy. Tie najťažšie som robil takmer tri dni. Väčšina postáv je z jediného kusa dreva," prezradil. Problém nemal ani so získaním materiálu.
Počas leta na sympóziách vyrezáva monumentálne figúry, ktoré poznajú ľudia doma i v zahraničí. Práve vyrezávanie obrovských postáv zanechá po sebe aj väčšie kusy dreveného odpadu. Ten mu tentoraz vystačil aj na vyrezanie fašiangových figúrok a dokázal premeniť lipové hranoly s rozmermi 8, 10 a 30 centimetrov na postavy, ktorým chýba už iba živý hlas a fašiangovej muzike zvučné tóny vyrezaných nástrojov.
Najväčším problémom bolo vyrezanie trúbky
Z lipových postáv vyžaruje optimizmus. „Je to logické. Bola dobrá nálada, chlapci popíjali vínko. Tí, čo vyšli z domu, im dali slaninu," komentuje inšpiráciu spred niekoľkých desiatok rokov. Najťažšie sa mu zhotovovala trúba. „Je zložitá, točitá," vysvetlil. Hoci mnohí priaznivci ho „lámali", aby svoje vyrezávané diela aj farebne maľoval i brúsil, presvedčiť sa nedal. Miluje klasické rezbárstvo a čisté drevo.
Počas fašiangov býval odvod regrútov
Rezbársky majster žije už takmer päťdesiat rokov v Novom Meste nad Váhom, ale jeho fašiangové spomienky sa viažu na detstvo v Gbeloch na Záhorí. „Počas tohto sviatku odvádzali regrútov-chlapcov, ktorí dovŕšili devätnásť rokov. Z dedín išli do okresného mesta na ovenčených vozoch ťahaných koňmi. Na voze ich sedelo aj dvadsaťpäť," zaspomínal si Bolebruch.
Odvedenci dostali „perečko" a mohli po prvý raz zorganizovať zábavu, či ísť do šenku na pivo a sadnúť si k stolu. Po návrate do dedín, kde mali frajerky, išli s kapelou od domu k domu. Vpredu kráčal zvolený odvedenec so šabľou a na nej mal napichnuté pláty slaniny. V sprievode, ktorý mal niekedy aj dvesto členov, boli okrem kapely a regrútov aj zvedavci, zaľúbené dievčatá i deti. Vyvrcholením bývala regrútska zábava, ktorá vždy trvala až do rána.
