TRENČÍN. Dokumentárny film o americkom turné Divadla z pasáže sa na svojej ceste slovenskými klubovými kinami zastavil aj v Artkine Metro. Cesta do Ameriky bola vysnívaným snom a dosť veľkým sústom pre všetkých, ktorí sa jej zúčastnili.
Banskobystrické Divadlo z pasáže je jediným profesionálnym divadlom na Slovensku, ktoré pracuje s hendikepovanými hercami. Vďaka všade prítomnej kamere Trenčana Petra Kotrhu film zachytáva to, čo sa s nimi a celým tímom dialo. Od prvých správ, že poletia, cez balenie do kufrov, obavy a zážitky, predstavenia a presuny do ďalších miest, smútok za domovom i veľkú radosť z autogramiád po predstaveniach.
Počas trojtýždňového turné vzniklo 48 hodín materiálu. Forma, ktorú tvorcovia filmu zvolili bola náročná najmä na čas. „Bolo to pozorovanie, takmer vôbec sme nerežírovali to, čo sa deje pred kamerou, nechávali sme situácie tak, ako sa stali. Najnáročnejšie bolo, aby sme boli tam, kde sa niečo deje, aby sme to zachytili a svojou prítomnosťou nenarušili," hovorí režisér Adam Hanuljak. „Niekedy som sa cítil ako priemyselná kamera stojaca niekde v rohu miestnosti, ktorá pozoruje. Nepripravovali sme hercov, že by mali niečo urobiť. Hodiny a hodiny som ich točil a čakal, ale myslím si, že to prinieslo svoje ovocie," hovorí kameraman.
Pozorovanie vlastných bariér
Film Chránené územie je Hanuljakovým celovečerným debutom. Ako dokumentarista vstupuje pri svojej práci do rôznych komunít ľudí s rôznymi problémami, cieľmi a túžbami. „Toto bola jedna z nich," hovorí mladý režisér.
„S Peťom Kotrhom sme vhupli do Divadla z pasáže a okamžite sme začali točiť. Za pochodu sme riešili aj naše vlastné postoje a zistili sme, že sme takisto plní istých stereotypov a predsudkov k ľuďom s hendikepom. Minimálne nevieme, ako sa k nim máme správať, akým spôsobom s nimi komunikovať, byť úprimný nie len k nim, ale sami k sebe." Postupne zisťovali, ako komunita funguje, aká je ich práca i práca s nimi, aké sú vzťahy, ich reálne limity a reálne bariéry, ktoré divadlo musí prekonávať.
Nie oni, ale my sme v živote často herci
Tak ako v nonverbálnom predstavení s názvom Chránené územie aj vo filme s rovnakým názvom hrajú herci sami seba a ako sa hovorí, nehrajú sa na nič, ani na javisku, ani v živote. „Okamžite ma prijali medzi seba," hovorí Peter Kotrha. „Zistil som, aké bariéry mám ja alebo my, a nie oni. Naučil som sa pri nich veľmi veľa. My častokrát v správaní ku nim zaujímame nejakú pózu, ale oni už dávno vedia, že to nie je naše pravé ja." Aj v postoji ku kamere boli herci Divadla z pasáže iní ako väčšina ľudí. „Nevnímali ju ako votrelca, ktorý ich sníma aj vtedy, keď sa hádajú, alebo keď im je zle, naopak, ďakovali mi, že to pre nich robím."
Kameraman Peter Kotrha je rodákom z Trenčína, tu žije a pôsobí. Režisér Adam Hanuljak má k mestu blízky vzťah a rád spomína na chlapčenské hokejové zápasy na betóne počas letných prázdnin. „Osud zavial mojich rodičov po vysokej škole do Dunajskej Stredy, kde som sa narodil. Babička si veľmi priala, aby som bol Trenčanom. Stovka embéčka bola na Sihoti pripravená na rýchle presunutie mojej tehotnej mamy a dovezenie do Trenčína, ale žiaľ, nestihla to, takže Trenčanom nie som. Mesto však poznám veľmi dobre a mám ho rád," hovorí.
Ponuka klubom, školám i nezávislým centrám
Film Chránené územie je v distribúcii Asociácie slovenských filmových klubov. „Pýtajú ho nezávislé kultúrne centrá, ktoré na základe neho môžu vytvoriť zaujímavé diskusie na tému hedikepu, bariér a spôsobu štátnej alebo komunitnej politiky voči týmto ľuďom. Tiež sa ho snažíme posúvať školám," hovorí režisér. Dokumentárny film podľa neho nie je záverečnou výpoveďou témy, ale naopak, bránou do diskusie. Čo sa týka zahraničnej distribúcie, je film v štádiu príprav, aby ho mohli začať posielať na festivaly v zahraničí.
