Spevácka legenda Jana Kocianová (64), trojnásobná víťazka Bratislavskej lýry nám dovolila nazrieť do romantickej intimity Vianoc jej detstva i dospelosti.
TRENČÍN. V rozhovore nám odkryla osobité čaro, ktorým ju od detstva opantali najkrajšie sviatky roka.
Čím boli pre vás Vianoce vášho detstva?
- Boli tým najväčším sviatkom roka. Spomínam si na krásne Vianoce v rodine, vŕzgajúci sneh, na dedine bolo všetko zasnežené. Popoludní sme išli s tetou na prechádzku a vrátili sa pred večerou k nádhernému a celému striebornobielemu stromčeku. Tento úžasný obraz mám v hlave stále.
Zaspomínate si aj na vianočné maškrtenie?
- Nechýbal, samozrejme, kapor a zemiakový šalát a rybacia polievka. Vždy sme mávali pukance s makom, misky s jabĺčkami a orechami. S rodinou sme zažívali veľkú pohodu. Mama, otec, starenka...
Čo dnes nechýba vo vašom vianočnom menu?
- Určite ryba, najčastejšie kapor. Ten je vždy. Milujem kapra. Ale preto, aby som odlíšila Vianoce od bežného roku, tak ho počas celého roku nejedávam. Iba na Vianoce. Tak isto aj tú rybiu polievku. U starenky v Šaštíne sme však mávali husi i kačice. To sme vedeli, že to je kvalita. Mali statok a na stole nechýbalo ani kravské mlieko. A teraz kačky? Poraďte mi, kto chová dobré. (smiech)
A silvestrovské pamlsky?
- To bolo úplne iné. Obložené chlebíčky boli prvé, na večeru bolo niečo prírodné, často rezeň, zemiaky a ryža. Na stole nesmelo chýbať vínko.
Zvykli ste ako malé dievčatko hľadať tajne darčeky?
- Samozrejme, že áno. Ale boli dosť dobre zatajené, mám pocit, že sa mi nikdy nič nepodarilo ani objaviť.
Čo vás dokázalo pod stromčekom najviac potešiť?
- Mala som rada, keď som dostala veľmi veľa malých darčekov. Čím boli menšie, tým ma viac tešili. A veľkú radosť som mala, keď boli zaujímavo farebne zabalené. Tešila som sa aj z maličkostí, napríklad z figúrok. Ale bábiky a kočiarik mi priniesol otec až z Budapešti. Dostala som však aj hodinky. Vydržala som s nimi jedinú noc. Išla som s nimi spať a hneď na druhý deň ma prestali zaujímať. Odvtedy hodinky nenosím.
Kedy nakupujete darčeky, užívate si tradičnú vianočnú horúčku?
- Posledné roky už veľa darčekov nekupujem. Tak sa to v rodine stalo, že už nie je ani veľa príležitostí, komu darčeky dávať. Manželovi nejakú maličkosť, ale už sa to tak neberie, detstvo i „mládí" odišlo. A to je práve to obdobie, ktoré je Vianociam najviac naklonené.
Boli ste speváckou hviezdou. Pomohlo vám to pri vianočných nákupoch?
- Veru áno, až som sa divila. Tí ľudia tuším rozmýšľajú úplne naopak. Keď vidia populárnu osobnosť a malo by ich napadnúť, veď to je hviezda, ktorá musí mať veľa peňazí a treba im to poriadne naúčtovať (smiech). Mne to nikdy nešlo do hlavy, keď som si vypočula: „Keď ste to vy, tak vám to dáme takto." Práve tým chudobnejším ľuďom, by sa to malo dať. Je to taká zvláštna anomália, že nám dávajú lacnejšie. Samozrejme, nestáva sa to často alebo každý deň. Občas však áno.
Reagujú v obchodoch počas nákupov na vás predavači?
- Napríklad na trhovisku. Starší pán tam predáva huby a kvetinky a z diaľky na mňa kričí: „Jéééj, teraz som vás videl v Repete. Toto vám hneď dám." Je to možno zo sympatie v smere speváckych výkonov.
Precestovali ste celý svet, strávili ste v zahraničí aj Vianoce?
- Joj, jedny áno. Bolo to v roku 1970, hneď ako som po Zlatej kamere vyrazila do sveta. Sama som strávila Vianoce v malej izbietke kdesi vo švajčiarskych „Prčiciach" v malom zasneženom mestečku. Všetci odišli domov, tí ktorí neodišli, išli za svojimi frajermi a frajerkami a ja som tam zostala úplne sama. Ani si už nepamätám, ako som to prežívala. Ale, prežila som to. Bolo to v trochu v smútku, ale prežila.
Na rozdiel od týchto smutných Vianoc boli oslavy Silvestra medzi spevákmi poriadne bujaré...
- Nie, nie, nie. Práveže Silvester nie je vôbec moja krvná skupina. Vtedy chodím aj nerada vystupovať. Mám rada domácu intimitu v rodinnom kruhu. Sem-tam idem vystupovať do Bratislavy na námestie. To je určitý ťahák.
***
JANA KOCIANOVÁ je interpretkou bluesových, džezových i gospelových skladieb. Narodila sa 8. júna 1946 a vyrastala v Šaštíne na Záhorí. Víťazstvo v televíznej súťaži Zlatá kamera v roku 1968 otvorilo jej spevácku dráhu, počas ktorej získala tri Zlaté Bratislavské lýry. Od roku 1972 nahrala šestnásť albumov. Spievala v bratislavskej Tatra revue, spolupracovala s Karlom Gottom, skupinami Kyvadlo, Prognóza a viacerými inými. Koncertne vystúpila aj v exotickej Barme, Laose a Vietname. Jej manželom je špičkový perkusionista a bubeník Josef Škvařil.
