TRENČÍN. Svetloslav Veigl rodným menom Ferdinand, sa narodil 24. decembra 1915 v Horňanoch. Keď mal asi šesť rokov, rodičia sa presťahovali z Hornian do Levíc a neskôr do Bánoviec nad Bebravou. Nižšie triedy gymnázia navštevoval v Trenčíne, Ružomberku a v Levoči.
Ferdinand vstúpil ako 17ročný v Trnave do rehole svätého Františka Assiského a prijal rehoľné meno Clarus, ktoré používal v poslovenčenej forme - Svetloslav. Po ukončení noviciátu v Trnave pokračoval v štúdiu na františkánskom gymnáziu v Malackách, kde v roku 1936 zmaturoval. Bohosloveckú fakultu študoval v Salzburgu a v Bratislave. Za kňaza ho vysvätili 16.júna 1940. Študoval slovenčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a v roku 1946 získal doktorát filozofie. Učil na gymnáziu v Malackách a v Bardejove.
Po nastúpení totalitného režimu musel zanechať vyučovanie a prešiel do františkánskeho kláštora v Trnave. Keď v roku 1950 po „barbarskej noci" zrušili kláštory a rehoľníkov internovali, stal sa správcom fary v Trnave na Tulipáne, kde pôsobil do roku 1959, keď odišiel za správcu fary do Abraháma. Tam pôsobil do roku 1977. Potom bol farárom v Kráľovej pri Senci až do roku 2006, kedy odišiel do dôchodku. Po nočnom prepadnutí kláštorov a odvelení rehoľníkov zanevrel na literatúru a na literárnu tvorbu. Vedel, že nebude môcť publikovať takú poéziu, ktorá vyviera z jeho srdca. Až v roku 1963, po atentáte na amerického prezidenta J. Kennedyho, napísal päťstoveršovú skladbu „Zo studne úzkosti" z úcty k tomuto mužovi.
Básnicky sa formoval v okruhu „Katolíckej moderny". Už ako gymnazista v Malackách začal písať básne. Vzorom mu bol františkán Rudolf Dilong. Prvá zbierka básní mu vyšla v roku 1938 pod názvom Cestami vetrov, po nej nasledovali ďalšie.
V roku 1983 sa podrobil ťažkej operácii. Lekári mu dávali šancu najviac tri mesiace života. Svetloslav Veigl sa dožil necelých 95 rokov. Odišiel 12. februára 2010.
Za svoju prácu dostal Veigl veľa vyznamenaní. Jeho zbierka básní Nebo na zemi bola v roku 1995 ohodnotená cenou Spolku slovenských spisovateľov. V marci 2003 prevzal v Palárikove od nadácie Matice slovenskej cenu a medailu Jozefa Cígera Hronského. Najväčšej pocty sa mu dostalo priamo z rúk prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, ktorý mu 1. januára 2006 na návrh vlády udelil najvyššie štátne vyznamenanie „Pribinov kríž I. triedy". Na túto poctu reagoval skromným vyhlásením, že ocenenie nepatrí len jemu, ale všetkým básnikom katolíckej moderny.
Autor: Milan Mikuš
