TRENČÍN. Koncom novembra krstil Pavel Dvořák v trenčianskej knižnici publikáciu Tretia kniha o Bratislave. Zároveň predstavil nový cyklus dokumentárnych filmov zo slovenských dejín Hľadanie stratených svetov.
Na Považie chodíte pravidelne. Aký vzťah máte k Trenčínu?
Vrelý, lebo som tu býval, prežil prechod frontu a vojenčil. Moja pôvodná spomienka na Trenčín sa viaže k roku 1944, keď sme sem prišli ako evakuanti z Bratislavy. V poslednej dobe sa rád vraciam do knižnice. Je tradíciou, že rok čo rok prichádzam s novou knihou a slávnostným krstom. Trenčín totiž pozerá s veľkým uznaním na to, čo som napísal.
Tentoraz prinášate Tretiu knihu o Bratislave.
Knihy o Bratislave však nie sú len o Bratislave. Naše hlavné mesto predstavuje historickogeografický priesečník, v ktorom sa stretávajú osudy Slovákov, Maďarov, Rakúšanov, Čechov, Moravanov, Poliakov, v období tureckých vojen aj Francúzov, Nemcov, či Valónov.
Literárnu dráhu ste odštartovali poviedkami. Čím vám učarovala história?
Spočiatku knihami a filmami s historickou tematikou. Trvalo pár rokov, kým som si na vysokej škole uvedomil, že história je o inom. Zaujímavá, dramatická a súčasne plnohodnotná je vtedy, keď tam vystupujú živí ľudia s problémami i radosťami.
Aké kritériá musí mať udalosť, aby vás oslovila?
Celé je to hlavne o príbehu, ktorý musí byť dostatočne nosný. Potom naň nakladám historické reálie. Napríklad, keď rozprávam o poprave českobratského kazateľa Mikuláša Drábika v Bratislave, je tu príležitosť povedať niečo aj o systéme súdnictva, spôsobe väznenia, legislatíve alebo správe mesta.
Stredovek zvykne byť označovaný za temné obdobie, pre vás je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Prečo?
V stredoveku sa mali ľudia oveľa lepšie ako v ranom novoveku. Mohli sa napríklad sťahovať. Keď sa nepohodli so zemepánom, tak odišli. Rozobrali a pobrali svoje domy, dokonca máme doklady, že so sebou odviezli aj kostol. Odhliadnuc od množstva ďalších výhod, o ktoré neskôr prišli. Pochmúrny stredovek je povera.
Vyplýva táto interpretácia len z našej nevedomosti?
Súhlasím, o stredoveku vieme najmenej. Z konkrétneho dôvodu - Slováci si dlho zvykali na svoju „bezdejinnosť", následne odmietali prijať uhorské dejiny za svoje. Výnimku tvorí Matúš Čák, hoci aj v tomto prípade máme informácie značne skreslené.
Knižný seriál Stopy dávnej minulosti nateraz striedate DVD edíciou dokumentárnych filmov Hľadanie stratených svetov.
Nosný je opäť príbeh. No vďaka vizuálnej zložke sú filmy orientované do konkrétneho času a prostredia. História nezaniká, podľa mňa len čaká na svoju príležitosť. Z času na čas sa vynorí a niekedy ňou bývame šokovaní. Príbehy z tohto cyklu sú o tom, ako sa našiel oltár Majstra Pavla z Levoče, kam zmizol hrob husitskej kráľovnej Žofie, prečo gróf Pálfi postavil Bojnický zámok do dnešnej podoby a podobne.
