Článok pokračuje pod video reklamou
Juraj Šebo sa sám považuje za spisovateľa amatéra. Napriek tomu jeho knihy dobyli knižný trh a patria k najčítanejším v posledných mesiacoch.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Bývalý bigbiťák sa stal autorom štyroch netradičných „kronikových bestsellerov". Knihy Zlaté 60. roky, Normálne 70. roky a Budovateľské 50. roky doplnil horúcou novinkou s názvom Reálne 80. roky.
Originálnym spôsobom zmapoval štyri dekády dejín, ktoré popretkával svojským humorom a tisíckami fotografií. Jeden z najpopulárnejších autorov súčasnosti sa už v detstve zaľúbil do kúpaliska Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach. Dva roky v zelenom strávil na vojne v Novom Meste nad Váhom.
* Považujete sa za spisovateľa - amatéra, vaše knižky sa stali trhákmi. Ako si to vysvetliť?
- Možnože som zaplnil medzeru na knižnom trhu. Knihy som písal z pohľadu obyčajného človeka, ktorý prežíval svoj každodenný život a bolo pre neho dôležité, či si kúpi plnotučné mlieko alebo iné. Nad Rubikovou kockou som strávil dva týždne a potom som ju celú rozobral. A céčka? Dnes už mladí ani nevedia, čo to bolo. Nepísal som knihy z vážneho alebo politického pohľadu. Do archívov som neliezol, lebo som astmatik. (úsmev)
* Ktorá časová dekáda sa vám písala najľahšie?
- Tá z najstaršieho obdobia, teda päťdesiate roky. Je to doba môjho detstva od pieskoviska po prvé lásky. Spoznával som vtedy svet a na všetko sa pozeral detskými očami, všade videl dobro a zlo iba postupne odkrýval. Písal som ju však najdlhšie, lebo je to autobiografa. Veľmi rýchlo som napísal šesťdesiate roky, mal som to hotové za nejaké tri mesiace.
* Zmapovali ste štyri časové dekády. Dodeväťdesiatych rokov sa však pustiť zatiaľ nemienite. Čo vás odrádza?
- Tieto udalosti sú ešte príliš čerstvé. Človek, keď píše o nejakej dobe, mal by mať od nej nejaký odstup. Neviem, či desaťročný odstup postačuje. Niektoré veci sú ešte nevykryštalizované a nerád by som zaujímal stanoviská. Písanie je však droga, stačí nejaký impulz a začne to zo mňa liezť. Teraz nemôžem povedať ani áno, ani nie. Ale skôr nie.
* Čo si v ostatnej knihe Reálne 80. roky čitateľ nájde?
- Asi najvýstižnejšie sú názvy niektorých kapitol: O nakupovaní, Kriminálne prípady, Zo života papalášov, Hity doby, Život bez katastrof a afér, November 1989, Aj toto sa stalo a mnohé iné. Nechýba v nich miesto pre zaujímavých ľudí, najsledovanejšie filmy, či hudbu vo svete a u nás. Všetko je doplnené stovkami fotografií.
* S radosťou v knihách spomínate na detstvo a časy na kúpalisku Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach.
- Snom starého otca bolo prežiť starobu v Trenčianskych Tepliciach. Predčasná smrť mu to, bohužiaľ, neumožnila. Často som na Zelenú žabu chodil ako dieťa a bol to vrchol blaha. Naučil som sa tam plávať. Dokázal som tu prežiť celý deň a rodičia ma odtiaľ nemohli dostať. Z kúpaliska som odišiel, až keď sa mi od sírnatej vody rozpadli plavky.
* Kúpalisko dnes už nie je...
- Je to hrozný pocit. Mám také tušenie a vždy sa mi nepríjemné tušenia splnili, že to zanikne úplne. Bude to veľká škoda, pretože to je klenot funkcionalizmu z rokov 1935-36, keď kúpalisko postavil svetoznámy architekt Bohuslav Fuchs. Zelená žaba si zaslúži, aby ostala v pôvodnom stave. Dnes vlajková loď modernej česko-slovenskej architektúry stojí opustená, umiera a chátra.
* Vy ste si však náš kraj užili aj v zelenej uniforme.
- Na roky 1966-67 strávené v uniforme v Novom Meste nad Váhom mám výborné spomienky. Bol som hrozný vojak a z mojich príhod by sa dala napísať kniha. Vtedy som vojnu neznášal, s odstupom času sa na to pozerám ako na zaujímavú dobu. Skrátka, bola sranda.
* Boli aj vojenské lásky?
- Vojenské lásky ani veľmi nie. Ja som nemal vychádzky, pretože som mal „furt prúsery". Pozdravil som generála ľavou rukou, pretože som mal v druhej pušku. Odfotografovali ma a dostal som sa na tabuľu hanby. Jediné dievčatá v areáli boli v arme a to boli strašné typy.
* Pre získanie srdca frajerky ste sa na niektorých fotografiách mihli aj medzi kulturistami.
- To bola doba, keď sme všetci cvičili. Frajerka ma opustila pre kulturistu. Tak som myslel, že keď začnem cvičiť, že sa vráti. Ale nevrátila sa, lebo potom som mal zase pupáky (smiech).
* Vaša túžba fotiť akty v dobe dospievania je už knižnou legendou...
- Mal som trinásť rokov. K susede chodila Etelka a ja som jej o tom rozprával. Ona už musela mať dvadsať, ale rozumeli sme si. Nadhodila, že by stála ako model. Chcela sa fotiť iba na bicykli. Tak som ho tetke ukradol a ja som sa stal hviezdou. Fotka v knihe samozrejme nechýba. Nakoniec ma spolužiak bonzol riaditeľovi. Ten mal našťastie vzťah k umeniu a povzbudil ma do ďalšej činnosti. Ale aféra sa rozšírila a žiadna sa už nechcela odfotiť.
