ú.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Jeden z množstva internetových textov Bárbi a Ken alebo Ako sa mi sexuálnej výchovy dostalo zahnal pred troma rokmi populárnu blogerku až pred súd, v ktorom musela zápasiť o ďalšiu výchovu svojich detí.
Deti zostali naďalej u svojej matky, no nepríjemný zážitok jej načas znechutil chuť písať. Napokon sa však na literárnu scénu vrátila v anonymite. Olivia Olivieri je autorkou knihy Cicuškine zápisky, ktorá „zmapovala" život modernej „cicušky" závislej na kreditkách bohatých mužov. O autorstve úspešnej knižky vlastnej mamy jej dve deti dnes ani netušia.
Z blogerky ste sa stali úspešnou autorkou. Čo vás prvotne pritiahlo na blogerskú scénu?
- Bola to túžba písať. Mala som veľa myšlienok a cítila som, že ich potrebujem dať von. Nevedela som, ako začať. Potom som našla blog SME, páčilo sa mi, že to nie je anonymné a ľudia tam majú svoju fotku, že tam ľudia diskutujú a bola tam spätná väzba.
Po súdnom probléme ste však radšej zvolili literárnu anonymitu. Čo vám ponúkla a čo vám vzala?
- Anonymita mi neberie nič. Výhodou je, že Cicuškine zápisky moje deti nečítajú. Na to majú ešte čas a nikto im nemôže otrepávať o hlavu, že to napísala ich mama. Môžem sa za anonymitu trošku skryť a ak sa to ľuďom nepáči, nadávajú na niekoho anonymného. Možno keby vedeli, že som to ja, tak by povedali niečo úplne iné. Takto aspoň vidím, čo si naozaj myslia. Ľudia z môjho okolia vedia, že mi vždy môžu povedať pravdu.
Dnes ste v polovičnej anonymite. Nelákalo vás prejsť do úplnej anonymity v akej je MaximE. Matkin, či Dominik Dán?
- Už bolo neskoro. Ľudia vedeli, že som to ja a skôr či neskôr by vyšlo najavo, že som to ja. Ja som vlastne krytá viacmenej iba čiastočne a Olivia Olivieri je pseudonym.
Cicuška bola blogerským a obľúbeným hitom. Kto vás presvedčil na jej knižnú podobu?
- Vydavatelia usúdili, že o knižky bude záujem. Ja som sa necítila na to. Všetko má svoj čas a dozrel čas aj na Cicuškine zápisky. Išli von napokon v dobrom čase.
Naozaj je situácia medzi mladými dievčatami taká strašná, ako popisujete? Túžia iba po peniazoch, handričkách a výhodách plynúcich z finančne výhodných vzťahov?
- Nemôžeme to paušalizovať (smiech), ale v každom meste sa také dievčiny nájdu. Cicušky tu sú a len tým, ako vyzerajú, prišli k peniazom a lepšiemu životu. Skutočne je taká skupina dievčat, ktorá to využíva. Na ničom inom im nezáleží, iba sa zabezpečiť hocijakým spôsobom, len aby nemuseli robiť.
Pôvodne ste tvrdili, že knižkou je príbeh Cicušky definitívne uzavretý. Tlak čitateľov na jej pokračovanie však bude zrejme veľký. Máte ďalšiu predstavu o jej pokračovaní?
- Nemám. Ja som ani počas písania nemala predstavu, o čom bude ďalší príbeh. Knižka je ukončená tak, že sa dá pohnúť ďalej. Momentálne však Cicušku nemám chuť písať ďalej. A ani tie rozhovory dievčat už v autobuse tak veľmi nepočúvam .
Akú reakciu očakávate od svojich detí v momente, keď sa dozvedia, že Olivia Olivieri je ich mama?Nie je vám ľúto, že vaše deti netušia, že ich mama je slávna?
- Ja nie som slávna, keby som bola, tak by o tom vedeli (úsmev). Teraz mi to nie je ľúto, na takúto literatúru majú ešte čas. Myslím, že keď sa to o mne dozvedia, budú na mňa pyšné.
Knižka rozdelila čitateľov na dve antagonistické skupiny. Ako vplývajú na vás negatívne reakcie?
- Knihu o Cicuške buď milujete alebo nenávidíte. Ak je negatívna kritika konštruktívna a vidím z nej, čo som zle spravila a čo som prehnala, tak to beriem. Dokážem sa z toho poučiť, ak to nie je kritika vyložene od človeka, ktorý ma nenávidí. Niekedy je to však vyslovené navážanie. Ja som prešla výcvikom na blogu a momentálne sa ma to tak netýka. Nehovorím, že ma kritika poteší alebo nevyvolá vo mne emócie. Ale niekedy aj negatívna reklama je reklama.