Remeslá našich predkov nevymreli. Potvrdila to aj ich osemhodinová prezentácia na staroturianskom Námestí slobody, ktorá 13. augusta prilákala množstvo návštevníkov.
STARÁ TURÁ. Rozhorúčené kováčske vyhne i tradičné hrnčiarske kruhy dotvorili pútavý kolorit ďalšieho ročníka obľúbeného podujatia. Nechýbali na ňom čipkárky a pernikárky, mnoho keramikárov i rezbárska škola majstra Bolebrucha.
Námestím sa rozliehal čarovný zvuk zvončekov z pálenej hliny a tí, ktorí sú nespokojní s vlastným osudom, zamierili k veštici. Labužníci si pochutili na rozvoniavajúcich skalických trdelníkoch i stále vyhľadávanej medovine.
Odolnosť lán zvyšovala býčia krv
Výrobca lán Ján Svatík (35) z Hradišťa pod Vrátnom nadviazal na stáročia trvajúcu tradíciu predkov. „Predkovia prišli z Talianska a povrazy vyrábali už v roku 1230. Od roku 1880 to vieme aj papierovo doložiť," prekvapil povrazník. Ten už vyrobil aj 250 metrov dlhé lano, ktoré v Tatrách využili na lyžiarsky vlek.
Laná z prírodného materiálu majú nosnosť aj vyše šesťsto kilogramov, ešte vyššiu však majú tie z umelých materiálov. „Povrazy z polypropylénu s priemerom desať centimetrov udržia aj štyridsať ton," prezradil Svatík. Majster povrazov pripomenul, že odolnosť lán voči slanej vode zvyšoval jeho prapradedo aj ich namáčaním do býčej krvi. Lano sa nerozpadávalo, ale pri jeho výrobe išlo takmer o život.
„Bol tam strašný smrad a na dvore samá mucha," smial sa Svatík, ktorý má na celom Slovensku už iba dvoch kolegov. Aj tých prenasleduje dodnes nevyriešený problém. Žiadna z firiem nevymyslela stroj, ktorý by dokázal vyrobiť tradičnú lanovú slučku. „Nemeckí výrobcovia v minulosti vypísali odmenu milión mariek odborníkovi, ktorý dokáže zostrojiť stroj na výrobu slučiek. Nikto to nedokázal. Preto sa dodnes musia robiť ručne," dodal Svatík.
Pripraviť kvalitné kukuričné šúpolie je alchýmia
Za takmer dvadsať rokov umeleckých aktivít oživila Soňa Belokostolská z Považskej Bystrice kukuričné šúpolie do ľudskej podoby. Jej šúpolienkové bábiky obdivujú turisti z celého sveta. Hoci výroba figúrky trvá skúsenej autorke približne tridsať minút, jej vzniku predchádza niekoľkomesačná príprava. „Ideálne šúpolie je zo zrelej kukurice na zrno na prelome septembra a októbra. Šúpolie sa musí usušiť a pred vznikom bábiky ho prepláchnem. Na dezinfekciu a vybielenie ho treba aj síriť," prezradila autorka.
Námety čerpá v ľudových tradíciach. Vytvoriť postavy mám, otcov, detí i celých rodín zo šúpolia je pre ňu aj po rokoch fascinujúci pocit. „Rada však experimentujem. Zo šúpolia som vytvorila i betlehemy, anjelov, zvieratká," uviedla. Jej šúpolienková ťava putovala až do Španielska.
Figúrka sa vyrába z vlhkého šúpolia a potom musí tri dni schnúť. Na záver sa jej prirábajú vlásky, zastrihnú sa nerovnosti. Soňa Belokostolská zvykne pridať k figúrke zaujímavé doplnky v podobe lopárikov, hudobných nástrojov, stoličiek i starodávnych nádob.
Austrálske termity nahradil šikovnými rukami
Tradícia výrobcov ľudových hudobných nástrojov uchvátila aj Branislava Hargaša (27) z Moravského Lieskového. Pre svoj námet zašiel až medzi exotických Aborigénov do Austrálie. „Hudobný nástroj didgeridoo vyrábali austrálski domorodci tradičným spôsobom už pred tisíckami rokov. Eukalyptový strom zrezali v dĺžke 150 centimetrov a hneď mohli trúbiť. Termity totiž vyžrali mäkké vnútro stromu," vysvetlil Braňo.
Ten vzácny najtvrdší strom nahradil v slovenských pomeroch slivkovým, javorovým, brestovým i agátovým drevom. To sa musí rozštiepiť a vnútro presne vypracovať. Napokon sa obe časti zlepia a natrú kvalitným lakom. „Každé drevo má iný, jednoliaty zvuk. Čím je drevo tvrdšie, tým je zvuk ostrejší. U nás tento nástroj využili aj kapely Polemic, Čechomor i Vrbovské vŕby," informoval Hargaš. Ten prácu termitov nahradil poctivou ručnou robotou. Hrúbku steny si vytvára podľa vlastnej predstavy a cestičky termitov napodobní jemným dlátom.
