NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Autor ôsmich albumov reprezentoval Slovensko na svetovej výstave Expo 2010 v Šanghaji, na ktorej strávil celý týždeň. V exotickej krajine zožal veľký úspech a našli si ho aj čínski hudobní dramaturgovia. Jeho hity sa už onedlho budú hrať možno aj v čínskych rádiách.
Kto ťa na svetovú výstavu Expo 2010 vlastne vybral?
- Dostal som ponuku po dvoch vystúpeniach vo Frankfurte a v Kolíne. Po týchto dvoch dobrých skúsenostiach so mnou mi navrhla Agentúra pre cestovný ruch, či by som nemal čas na celý týždeň. Vystúpenia v Šanghaji trvali štyri dni, ale dlhý bol aj let. Jedenásť hodín letecky do Pekingu a do Šanghaja tiež letecky ešte ďalšie dve hodiny. Jeden deň som tam dostal čas na akúsi „rekonvalescenciu".
Čínske publikum muselo byť slovenčinou riadne zaskočené.
- Spieval som v slovenskom pavilóne. Predstavil som sa vlastnými skladbami v slovenčine, ktorú ľudia, samozrejme, poznať nemohli. Dostala ich tá energia a reagovali veľmi pozitívne. Prezentoval som slovenskú pop music a nakoniec som sa rozhodol, že z klasických evergreenov v angličtine nezaradím celkom nič. Sprevádzal ma klavirista Tomáš Gajlík, ktorý tiež zaujal domáce publikum. Všetci sa s nami fotili. Naša misia skončila úspechom. Odspieval som si aj hity Prší, či Prílev energie. Na koncerty chodila mládež, ale aj starí ľudia.
Nemal si chuť naspievať a predstaviť sa skladbou v domácej čínštine?
- Po čínsky som sa naučil akurát šej-šej (ďakujem) a ni-hao (ahoj). Ja som v minulosti naspieval jeden song v japončine. Pomohla mi s tým moja kamarátka, ktorá žije v Tokiu. Je to naozaj veľmi náročný jazyk a čínština tiež. Tam je dokonca niekoľko kantónov a v každom sa hovorí inak. Ľudia si nemusia rozumieť ani pri prechode medzi kantónmi. Spievanie v čínštine by bolo preto pre mňa zrejme nemožné.
Nemal si obavy z ľudí, ktorí žijú v neslobodnom režime, že budú ku kultúre chladní?
- Práve naopak. Ľudia boli veľmi uvoľnení a príjemne naladení, usmievali sa. Prišli sa tam pozrieť aj čínski pionieri. Aj ja som si tak zaspomínal na svoje pionierske obdobie pred rokom 1989 (úsmev). V sedemnásťmiliónovom Šanghaji som nevidel smutných ľudí, ktorí by sa tvárili nešťastne. Je to obrovské mesto, samé mrakodrapy, biznis. Pripomínalo mi to Tokio a všetky veľkomestá. To však zrejme nie je tá reálna Čína. Možnože život na vidieku je iný a ťažký, reálne sú zrejme tie ryžové plantáže a samotný boj o život.
Ako na reagovali na teba čínske dievčatá?
- Držali si odstup a ja som to akceptoval. Nenadväzoval som tam nejaké kamarátstva, bola to naozaj taká rýchla cesta. Všetko v rámci slušnosti.
Vždy ťa to lákalo na ázijský kontinent. Mášza sebou ročnú umeleckú anabázu v Japonsku, teraz Čína. Dajú sa medzi týmito krajinami nájsť paralely?
- Čínsky Šanghaj a japonskú Fukuoku a Tokio by som dal do pomeru jedna k jednej. Bol som sa však pozrieť aj na chvíľočku na vidieku v Šu-Žou. Tu je manufaktúra na výrobu hodvábu. Ale celkovo porovnávať tieto krajiny nemôžem. V Japonsku som žil rok a v Číne iba niekoľko dní.
