Nechtiac som v televízii pozrel priamy prenos z tlačovej konferencie, kde istý bývalý súdruh asi päť minút tvrdil o čom všetkom nechce hovoriť. Lebo on ako kryštalicky čistý charakter by sa k tomu nikdy neznížil. Samozrejme hovoril o politických protivníkoch. Potom si nežne upravil červenú kravatu a pokračoval v trojminútovke o tom, o čom by ešte rád nehovoril. Neviem prečo kecal tri minúty, keď predtým za tri sekundy povedal, že o „tom" hovoriť nechce.
To o čom nesmiem a nikdy nebudem hovoriť treba najprv presne pomenovať.
Aby aj ten najtupší občan slovenského cirkusového šapitó vedel, že o tomto predsa nikdy nič nepoviem. Veci treba nežne pripomenúť. Ale hovoriť o nich!? No fuj! Vrchol politickej nekultúry! To robia len ošípané spoza Dunaja, ktoré nepustíme cez most, prípadne z opačného brehu iných regionálne nevhodných veľtokov a riek.
A tak som sa dozvedel akí „bezúhonníci" si práve prihriali zadočky na veľvyslaneckých miestach v štátoch, ktoré sú našimi odvekými pajtášmi. Hlavne, že po skrachovaní bánk na jedno použitie, ku ktorým mali na celonárodne pomaľovaných stenách tak veľmi blízko, diplomatickej problematike naozaj veľmi rozumejú. V diplomatických službách pod vedením prezidenta so zvonivým hlasom zlatého slávika mi chýba už len jeden politik, ktorý b mal aspoň charakter a na rovinu prehlásil, že politike nerozumie.
Radšej sa bude držať rodnej keľne.
Ale čo s tými, čo nevedia narábať ani len s keľňou? Šup s nimi do diplomatických služieb! Veď čo keby niečo vykvákali o spoločnej červenej minulosti? Istý súdruh, známy svojimi jazykovými výčinmi, príde ráno do kancelárie veľvyslanectva povedať sekretárke, že si ide niečo kúpiť a oznámi jej polyhistorickým spôsobom: "Áj em gojing što ňibuď kaufen" a plynule sa stratí vo víre života neznámej metropoly. Sekretárke je jasné, že si ide zakúpiť desať deka vlašáku plus miestne slané briožky a že pre dnešný deň sa diplomatická misia nenávratne končí.
Preto plynule prejde k druhému bodu denného programu - k lakovaniu nechtov a telefonovaniu sestre do Čabraďského Vrbovku, či už sa zapaľujú feferónky a koľko ich asi bude a že treba dať pozor na suseda, lebo tá sviňa vypočítavá má vďaka diere v plote na ne už dávno zálusk a treba mu v noci po chrbáte krompáčom poriadne naznačiť, že feferónky sú naše.
Ráno bude úspešná diplomatická misia pokračovať, akurát vlašák vystrieda bulharský šalát s čili papričkami. Deň bude mimoriadne náročný, lebo okolo obeda bude volať červeno okravatovaný pracovník z ministerstva zahraničných vecí z Bratislavy, ktorý položí nepríjemnú otázku, či je všetko v poriadku. Po niekoľko dní chystanej odpovedi „áno" bude na týždeň zasa naozaj všetko v poriadku.
Úradník ministerstva zahraničných vecí odovzdá získanú informáciu Veľkému Bratovi a ten ihneď informuje na tlačovke širokú verejnosť o skutočnosti, že naše zahraničné zastupiteľstvá pracujú v „štandardnom režime", čo nás všetkých veľmi ukľudní a pôjdeme si pokojne ľahnúť bez pocitu ohrozenia. Pán Biely, pochádzajúci z toho istého červeného košiara to bude mať jazykovo predsa len o čosi ťažšie.
Ale niet sa čoho báť.
Veď vrana vrane oko nevykole, zlé jazyky tvrdia, že vrany dokonca k sebe sadajú. Preto sa nemusí ničoho báť. Možno bežnej dopravnej nehody, prípadne nejakej zápalnej fľaštičky. Všade dookola sú predstavitelia tej istej branže, hoci v tomto prípade cudzokrajní. Nuž kýžený výsledok sa dostaví. Odstavení červení Kméri si budú pod záštitou Veľkého Brata a záštity z prezidentského paláca užívať diplomatických výhod a kráľovských platov a ešte aj všetky možné výhody.
Ak má byť na Slovensku poriadok vláda by mala vyhlásiť štvrtú vlnu šrotovného. Na poslancov a veľvyslancov. (Ozaj! Prečo predpona „veľ"? Že by ???)