Finančné suchoty, znižujúce sa počty detí, ale aj zvýšené nároky na modernizáciu likvidujú postupne školy v malých dedinách. Nevyhla sa tomu ani obec Polianka nachádzajúca sa v tesnej blízkosti Myjavy.
POLIANKA. Veľká budova školy, z ktorej sa ešte pred pár rokmi ozýval veselý detský smiech, je dnes prázdna. Dodnes sa však stará o všetky priestory budovy postavenej v roku 1937 Elena Otrubáková (73), ktorá v nej prežila takmer celý život.
Predovšetkým vďaka nej nie je škola, v ktorej od mladosti učila a bývala, v dezolátnom stave a rozkradnutá. Pred zničením sa jej podarilo zachrániť aj školský archív s písomnosťami starými vyše sto rokov. Keď po roku 2000 odvážali zo školy nábytok, išlo jej puknúť srdce. Objekt nebol doteraz plynofikovaný a tak pani učiteľka si vo svojom školskom byte musí kúriť drevom a uhlím.
V škole prežila s manželom päťdesiat rokov
Iba málokto sa môže pýšiť tým, že takmer všetkých obyvateľov obce naučil čítať, písať a počítať. Elene Otrubákovej sa to podarilo. V dvojtriednej základnej škole v Polianke jej rukami prešli tri generácie deti.
„S manželom sme sa nasťahovali do školy v auguste 1960. Boli sme študentská láska z Pedagogickej školy v Trnave. Zažili sme tu časy, keď sa učilo pravidelne aj v sobotu," spomína. Po čase tu otvorili aj materskú školu, v ktorej si Elena Otrubáková už vopred pripravovala svojich budúcich prváčikov.
„Učili sme tu s manželom len my dvaja. Celá škola patrila iba nám. Boli sme dvaja kohúti na jednom smetisku," smiala sa bývalá učiteľka. Ich manželský stav tak zabezpečil aj vynikajúcu spoluprácu medzi materskou a základnou školou. Elena šéfovala najmenším deťom a jej, dnes už nežijúci manžel, bol riaditeľom základnej školy.
Polianska škola mala vždy iba dve triedy
Aj keď vytvorenie tried nebolo jednoduché, na škole vládla vždy pohoda. „Triedy sa tvorili podľa počtu žiakov. Aby sme v nich mali rovnaký počet, museli sme niekedy spojiť prvákov s tretiakmi a do ďalšej triedy umiestniť spoločne druhákov, štvrtákov i piatakov," oživuje spomienky učiteľka.
V čase jej začiatkov chodilo do školy vyše šesťdesiat žiakov. V triede boli tri rady. V jednom boli prváci, v druhom druháci a v treťom tretiaci.
„Bola to veľká námaha. Naraz som učila tri ročníky. Hodinu som začínala s prvákmi a druháci s tretiakmi robili samostatne. Keď som sa venovala starším žiakom, prváci si vyfarbovali. Prípravy na vyučovanie som robila aj päť hodín denne," vysvetľuje zložitú prácu. Napriek nezvyčajným školským problémom mnohí jej zverenci dosiahli neskôr vysokoškolské vzdelanie a všetci majú maturitu.
V škole sa kúrilo iba drevom a uhlím
Pec v kúte triedy je pre dnešných žiakov nepredstaviteľná vec. „Deti drevo do piecky nemuseli nikdy nosiť. Uhlie i drevo škola vždy kupovala, aj keď niekedy to bolo trápenie. Ale vždy sme mali teplúčko," hovorí Otrubáková.
Možnosť plynofikovať školský objekt nebola ani za éry socializmu. Napriek tomu, že plynovod cez obec viedol, škola sa naň pripojiť nemohla. „Bol to nejaký vojenský plynovod," vysvetľuje učiteľka. V súčasnosti v obci plyn už je, bývalá škola ho však nemá a zrejme už nikdy mať nebude.
„Do školy sa plyn nezaviedol, pretože obec nemala peniaze. Ani v byte nemám plyn. Kúrim drevom a uhlím," skonštatovala najznámejšia učiteľka v histórii obce. V zložitých pomeroch učili v dávnej minulosti tejto školy aj syn Sama Chalupku i Kollárova neter, ktorá začala písať školskú kroniku.
Škola sa pravdepodobne nikdy neobnoví
V čase príchodu učiteľského páru Otrubákovcov žilo v obci tisíc obyvateľov. Dnes je ich už iba 350. V 1906 roku bolo v obci 136 školopovinných detí. V poslednom roku existencie školy do nej chodilo už iba trinásť žiakov. Vyše desať rokov sa v budove školy po jej zatvorení žiaden prváčik nenaučil už ani jedno písmenko. „Školu dnes nikto neotvorí. To by boli miliónové investície. A aj na ich vybavenie sú dnes už iné požiadavky," vysvetľuje Otrubáková.
Do základnej školy dnes chodia deti do Myjavy, najmenších vozia rodičia do materských škôl v Priepastnom a Myjave. Podľa obyvateľov Polianky je jedinou záchranou pre objekt školy práve jej bývalá učiteľka Otrubáková. „Ľudia hovoria, že by škola bola už dávno vydrancovaná," sama dodáva.