ŠVANCAROVA DOLINA. Pri tvorbe architektonického projektu svojho sci-fi sídla domyslel každý detail. V interiéri domu nachádzajúceho sa neďaleko Myjavy je všetko pripravené na pohodlné bývanie. V pravekom štýle pripomínajúcom ľadovú jaskyňu vybudoval v jednom priestore kuchyňu, obývačku, jedáleň, krb i predsieň.
Autor nezabudol ani na bezpečnostné zábradlie, pohodlné stoličky a dokonca aj na výklenok pre toaletný papier. Okoloidúci turisti vnímajú túto atrakciu s úžasom. Pred domom ich víta zeleno-žlto-modro-čierny gigantický strom z inej doby.
Závideli by mu aj seriáloví Flintstonovci
Televízny hrdina Fred Flintston so svojou rodinkou by pri pohľade na dom Viliama Wachsmutha zbledol závisťou. Jeho tvorca ho však s flintstonovským námetom nespája. „Flintstonovci žili v dobe kamennej a moje útvary sú „narastené". Zo stien domu vidieť dokonca klíčenie. Je to organická architektúra. Ale nie je to zaliaty strom. Vybudoval som to zo železobetónu," povedal Wachsmuth o pútavom objekte pripomínajúcom praveký strom „rastúci" tesne pred vchodom.
Po otvorení vrát sa návštevník dostáva do obrovského bieleho interiéru s množstvom rozmanitých tvarov z iného časopriestoru a dimenzie. Autor na ríši snov pracoval dlhé mesiace. Zo sveta filmu ponuky na využitie exkluzívnych interiérov pre natáčanie filmu zatiaľ neprišli. „Určite by som sa im nebránil," potvrdzuje staviteľ.
Polorozpadnutú stodolu kúpil pred jedenástimi rokmi
Stodolu na myjavských kopaniciach v dokonalom labyrinte úzkych cestičiek objavil vďaka svojej partnerke. „V chalúpke nad ňou bývala babka mojej manželky. Ja som po príchode potreboval dva roky spoločníka, ktorý chodil so mnou, aby som sem trafil. Vždy sa tu dá zablúdiť," smeje sa majiteľ domu.
Stodola bola pred kúpou štyridsať rokov bez gazdu a mala odtrhnutý múr. Ostalo v nej iba trochu dreva a starý voz. Po roku 2000 sa dal jej nový majiteľ do náročnej práce, aby si splnil svoj dávny sen a zmenil ju na nepoznanie. V jej úpravách túži pokračovať ďalej. „Chcem pripraviť ďalší objekt pre desať ľudí, pretože po výtvore pred dverami sa plazia a škriabu deti aj dospelí.
Vidia v tom niečo prapôvodné a vracajú sa do opičieho života," usmieva sa tvorca. Vedľa domu by malo pribudnúť niečo, čo nebude „z tohto sveta". „Chcem vybudovať aj domček na stračej nôžke a okolie zároveň prepojiť systémom s vodou," prezrádza autor svoje predstavy.
Základom niektorých častí sú celé kvádre
Autor čarovného domu využil pri jeho budovaní množstvo materiálu. „Používal som prvky, ktoré sa ľahko tvarujú. Niekde sú vyrezané celé kvádre. Menej pevné materiály som však použil iba v miestach, ktoré nie sú fyzicky namáhané a nehrozí im poškodenie," prezradil projektant.
Zábradlia, stoličky a časti, kde sa človek chce oprieť, vyrobil zo železobetónu. Hlavnú architektúru domu mal pripravenú už pred jeho stavbou, pri tvorbe umeleckých výtvoroch sa nechal unášať fantáziou. Využil aj železo zo zberných surovín, či havárií. „Kutrem sa v železnom odpade. Skvelé kusy sú z búračiek. Ak je však niečo rovné, tak ma to nezaujíma.
Fantastické veci sa dajú vyrobiť najmä z pokrútených tvarov," tvrdí. Len v jeho strome z praveku pred chalupou je pod farbou a stavebným materiálom skrytých stopäťdesiat kilogramov železa.
Fantastický dom vyrobil s lyžicou
Pri prerábke stodoly na príťažlivú chalupu používal najmä polievkovú lyžicu. „Základným nástrojom boli lyžica a prsty. Na zbrúsenie betónu som používal šmirgľový papier," hovorí Wachsmuth. Vymodelovanie najpútavejších tvarov zabezpečila lyžica, ktorá ponúka kombináciu špicu i oblúka. Dá sa s ňou vyrobiť všetko. Neodmysliteľnou súčasťou bola aj tradičná miešačka.
„Pri stavbe mi pomáhal dvanásťkrát súdne trestaný muž. Bol veľmi veselý a inteligentný. Rozprával mi príhody zo slovenských väzníc. Už však nežije," zaspomínal si s úsmevom Wachsmuth. Sám autor priznal, že počas stavby si nedal ani pohárik alkoholu. „Ja snívam s otvorenými očami. Vadilo by mi to pri mojich nápadoch," vysvetlil príčiny.
Wachsmuthov dom obdivujú ľudia z celého Slovenska
Nezvyčajný dom je vyhľadávanou atrakciou zvedavých návštevníkov. „Prišiel sem aj deduško na starej škodovke z Čadce. Rozprával mi o všetkých chorobách a vravel, že čaká už iba na smrť. Toto mal byť jeho posledný výlet pred odchodom na druhý svet. Chcel vidieť túto chalupu," citlivo spomína budovateľ.
Jeho dielo uznávajú aj sprejeri. Wachsmuth priznáva, že mal z nich a ich nápadov spočiatku obavu. „Nič také sa však doteraz nestalo. Sprejeri majú svoju česť a hrdosť a uznávajú, že toto je moje sprejerstvo. Oni nepoškodia dielo iného sprejera a rešpektujú jeden druhého," dodal na záver Viliam Wachsmuth.