NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Populárnu „Daču" bude Novomešťanom navždy pripomínať aj tabuľka s jej menom a vyrytým podpisom inštalovaná v Mestskom kultúrnom stredisku, ktorá je symbolickým potvrdením udelenia Kvetu Tálie.
Za váš obrovský prínos pre divadlo si odnášate Kvet Tálie. Vaším životom je však aj svet filmu. Milujete viac divadlo alebo film?
- Nedá sa to jednoznačne povedať. Divadlo je moja materská loď, aj vychovávaná som bola v divadle. Dnes je kamera a elektronické médium súčasťou hercovej práce. Je aj veľmi veľa divadelných predstavení, kde sa premieta. Každopádne divadlo má svoje špecifikum. Je to vzácna a žiadaná spätná väzba s divákom, ktorý je zmyslom našej práce.
Vyprofilovali ste sa na herečku stvárňujúcu najmä ťažké dramatické postavy. Neovplyvňuje množstvo náročných úloh po dlhej dobe aj hercovu vlastnú identitu?
- Nie, nie (úsmev). Úlohy sú úlohy a každá postava má svoj, v elektronike povedané, integrovaný obvod. Nerozlišujem, či je to ťažká dramatická postava alebo úloha komická. Dokonca niekedy komické postavy sú ťažšie. V divadle je to s komickými úlohami dosť náročné, potrebujete mať odozvu, potrebujete počuť smiech. Ťažké postavy mávajú iba zlý osud.
Významné úlohy ste dostávali aj v českých filmoch. Čím slovenské herečky priťahujú českých režisérov?
- Naozaj netuším. Vážim si svoje české kolegyne, mám medzi nimi veľmi veľa priateliek a kamarátok. Možno to bolo tým, že v tých časoch bola veľmi živá a plodná slovenská tvorba v Slovenskej televízii a jej literárnodramatickom vysielaní. Pravdepodobne sme boli viacej videné vo všetkých možných postavách a žánroch.
Stvárnili ste hlavnú úlohu opernej divy Emy Destinovej v českom filme Božská Ema pod režisérskou taktovkou Jiřího Krejčíka. Vraj bol na hercov vždy mimoriadne náročný.
- Spomínam si na neho s veľkou láskou a s veľkým obdivom. Naša spolupráca bola nádherná, niekedy som mala pocit, že ma rozmaznáva...
Zrejme vám je potom ľúto, že česká kinematografia v posledných rokoch výrazne tromfla slovenskú.
- Určite je tam čo závidieť.
Vychovali ste mnohé herecké generácie v úlohe pedagogičky Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Ako by ste porovnali minulosť a súčasnosť adeptov na herecké povolanie?
- Aj v súčasnosti je dostatok talentov. Bohužiaľ, sa nemôžu tak vyhrať a ukázať, čo vedia, tak, ako sme to mohli my. Naša generácia rástla na postavách rôznych žánrov, na kvalitných textoch. Nehovorím, že seriál má nekvalitný text. Ale seriál je komerčný produkt, ktorý má jednu premisu. Každý diel musí skončiť tak, aby ste chceli pozerať nasledujúci diel. Odohrávajú sa tam komunálne príbehy zo života, z paneláku, z bytov. Našťastie, niektorí z hercov sú aj v divadlách, takže naozaj hrajú väčšie „plátna" a väčšie osudy. V divadle sú kvalitnejšie texty v tej zmysluplnosti.
Naviažem priamo na seriálový Panelák. Mysleli ste si na začiatku natáčania, že bude mať taký mimoriadny úspech?
- Každý seriál s takouto ambíciou začína. Som rada, že sa Panelák chytil a že sa ľudia „namotali" - toto je už seriálový žargón (smiech). Som rada, že seriál má sledovanosť, ale predovšetkým som šťastná, že tam hrajú a priestor dostali mladí herci, ktorí sa tiež stali populárnymi a majú príležitosť pracovať s kamerou.
Mladí herci mali možnosť uplatniť sa v minulosti aj v televíznych pondelkoch. Dnes tento formát chýba...
- Spomínam si na televízne pondelky s veľkou láskou a nostalgiou. Samozrejme, veľmi chýbajú. Prostredníctvom nich sa veľmi cibril aj vkus televízneho diváka. Dnešná televízia je na môj vkus, v akom sme my boli vychovávaní, v ktorom sme pracovali a čo sme odovzdávali, veľmi vulgárna a ordinárna. Možno je tým pádom príťažlivá, ale ťahá ten spodok. Prosto, nieže sa tomu vyhýbam, ale je mi to odpudivé.
Myslíte si, že sa na Slovensko vráti ešte silná herecká generácia Jozefa Kronera či Michala Dočolomanského?
- Táto herecká generácia vyrástla na type tvorby, kde nešlo o komerciu, ktorá by mala prinášať zisk a sledovanosť, peoplemetre. Toto bola tvorba a tvorba - to už je kumšt, ktorý je umenie. Na tom oni vyrástli. Najťažšie je dostať sa do toho iného procesu. Tam už musí človek pracovať a musí čosi vedieť.