Článok pokračuje pod video reklamou
TRENČÍN. Boli zásadne bavlnené, nehovorím o dámach ale o textile, pletené, ružové a siahali do polovice kolien. Veľkosťou pripomínali sanitný vojenský stan z Napoleonských čias, v prípade štíhlejších babičiek sa v nich dala dopraviť do pivnice zásoba zemiakov na zimu pre štvorčlennú rodinu.
Dodnes nechápem, prečo sa bombarďáky nerozšírili aj do iných oblastí života. Keď učiteľka Orsághová vyvesila v sobotu ráno všetky svoje čerstvo opraté bombardóny na šnúru v záhrade, bola severná časť Zvolena spoľahlivo chránená pred zničujúcim vetrom, lebo plocha vyvesenej bavlny bola väčšia ako všetky plachty na plachetnici Bounty tesne pred povestnou vzburou. Štipce spoľahlivo držali a vlajková výzdoba naznačovala vojenskej flotile kotviacej na hriňovskej priehrade, že všetko je Oká.
Bombarďáky majú svoju neprávom odobratú česť. Veď na čo sú také tangáče? Pomsta textilného priemyslu, ktorý nemá peniaze na dépéháčku za poriadny kus látky!? Že vraj závisť? Skúste domov priniesť v tangáčoch päť kilov cibule!
Ďalším zanedbávaným druhom textílie sú trenírky. Abonenti kurzov ruštiny vedia, že ide o „trúsiky". Výraz je veľavravný lebo naznačuje súvislosť s trusom. Trúsikmi sa preslávili najmä futbalisti svetoznámeho Dinama Tbilisi, ktorí ich mali až po kolená a vždy červené. Gumy na trenírkach mali také pritiahnuté, že po konci zápasu odpadávali na nedokrvenie mozgu. Z tejto skutočnosti ich usvedčilo povestné rádio Jerevan.
Ďalším druhom bombarďákov boli tie naše - pionierske. V najkrajších rokoch detského života, keď sme ešte mali telesnú výchovu spolu s dievčatami, sme museli mať v povinnej výbave cvičky, biele tričko a červené trenírky. Nuž a v tom bol problém. Mali sme doma len modré. V telocvični sme sa skveli ako výkričníky dvaja v modrých trenírkach.
Druhým sabotérom bol Ivan Cicko z Môťovej, ktorý po svojich početných cigánskych súrodencoch úspešne zdedil tiež len modráky. Nasledoval zápis do žiackej knižky a kúpa červených trenírok z domácich ekonomických zdrojov. Otec to vzal športovo.
Chcete mať v škole červené trenky? Máte ich mať! Rodinná rada odsúhlasila neplánovaný nákup červených trenírok ale otcovi to nedalo... Nuž a znovu sa musím vrátiť do rokov šesťdesiatych. V deň osláv Prvého mája sme mali v oknách prilepené papierové československé a sovietske štátne vlajky, tak pekne krížom aby bolo jasné večné nerozborné priateľstvo.
Kto nemal, bol pravicový oportunistna. Kto mal pred oknom trubičkovú dierku musel naviac vyvesiť aj plátennú zástavku vyfasovanú oproti podpisu na miestnom národnom výbore. Aj my sme boli majiteľmi štátnych dierok a teda aj plátennej zástavky SSSR. Z vlastníctva plátenej zástavky večne spriateleného štátu s množstvom umelo spajtášovaných národov, vyplívali dve neutešené skutočnosti.
Pod oknom sme mali dve štátom spravované prvomájové vlajkové dierky ale otec vyvesil len jednu plátennú zástavku. Našu. Československú. Už táto opovrhovania hodná skutočnosť sa nepáčila Milanovi Farbiakovi, ktorý sa vyžíval vo funkcii uličného dôverníka KSČ. (Pravdu povediac - bol to naozaj uličník, veľmi dôverne známy ).
Finále sa dostavilo bez môjho vedomia dňa 4. mája roku pána 1963. (Ľahko sa mi to pamätá). Nastúpil som do telocvične konečne v červených trenírkach a jedinou čiernou, (modrou), ovcou zostal Ivan. Vyhrdený situáciou, že som nesklamal nastúpil som do vyrovnanej rady.
Ako dieťa som samozrejme nemohol tušiť, že na zadku, presnejšie na zadnom vrecku treníriek, mám prišitý kosák a kladivo vystrihnuté z tej sovietskej plátennej zástavky, ktorá pár dní pred nástupom v telocvični chýbala pod našim spálňovým oknom.
Všetci pedagógovia na druhej základnej škole mali z toho hrôzu a dodnes neviem pochopiť prečo sa všetci učitelia vtĺkajúci nám do detských duší marxizmus - leninizmus tak intenzívne prežehnávali aby sa to nik nedozvedel.
Ďalším druhom oblečenia spodných končatín sú nohavice. Ja som roky nosil takzvané „vo vode merané" a trauma z nich ma prenasledovala roky. Až prezident Havel mi konečne zdvihol sebavedomie a úplne ma rehabilitoval, lebo pri inaugurácii ich mal podobné a pri oslave vstupu amerických vojsk do Plzne si ich pre istotu ešte nechal aj skrátiť.
Až na to, že ja som ich mal na traky, čiže hózentrógle, ktoré boli modré, vpredu v tvare písmena „H", vzadu prekrížené na dva gombíky. Na to si Vašek netrúfol, možno nechcel zbytočne rozdúchavať národnostné vášne nad hrobom ČSFR.
Ale na bombarďáky by si v Plzni celkom určite netrúfol.
