Počas druhej svetovej vojny sa cez obrovské záplavy v ukrajinskom mestečku Stryj utopil aj vojak z Hnilca. Dcéra Viera Piskláková pátra po otcovom hrobe. Pomocnú ruku pri objasňovaní záhady zmiznutého hrobu vojaka Karola Smoradu podal aj renomovaný slovenský historik Martin Lacko, ktorému je tematika hrobov slovenských vojakov blízka.
MODROVÁ. Autor mnohých publikácií zaoberajúcich sa obdobím druhej svetovej vojny odpovedal aj na naše otázky.
Telo strelníka Smoradu videli po smrti aj dvaja príslušníci našej armády, ktorí boli uvedení ako svedkovia. Prečo mohli byť jeho pozostatky umiestnené na inom cintoríne ako telá ďalších utopencov?
- O tomto údaji som pred pár dňami nevedel. Nazdával som sa, že Smoradovo telo sa nenašlo, lebo v tom zozname pochovaných na stryjskom cintoríne nefiguroval. Ale ak zápis v kmeňovom liste svedčí, že bolo nájdené a pochované, tak predpokladám, že bolo uložené na ten istý cintorín ako jeho zvyšní spolubojovníci. Nebol by dôvod dávať ho na iný cintorín, najmä ak sa v Stryji v tom čase stále zdržovala aj jednotka, ktorej príslušníkom bol. Je tu však ešte jedna dosť reálna možnosť. Že telá utopených boli exhumované a uložené na centrálny slovenský vojenský cintorín pri mestečku Lipovec. Akcia sa konala v priebehu roka 1942. Okrem Lipovca sa začali vytvárať aj ďalšie (Mariupol na Ukrajine, potom Immeretinskaja na Kaukaze).
Môže sa stať, že hrob Karola Smoradu bol už časom zrovnaný so zemou?
- Najprv treba zistiť, kde vlastne leží, či ostal v Stryji alebo bol neskôr exhumovaný a pochovaný v Lipovci. Ak ostal v Stryji, hrob ani nemusel byť úmyselne zrovnaný so zemou, stačí, že sa oň nik nestaral. Za sedemdesiat rokov spustne každý hrob, aj veľký spoločný hrob, najmä ak bol označený len dreveným krížom. Pokiaľ viem, na území Ukrajiny je podnes zachovaná len spomenutá mohyla pri Lipovci a potom cintorín a mohyla v Sanoku, v Poľsku. No pochybujem, že by sa pri jednotlivých hroboch podnes zachovali mená. Dá sa to však overiť.
Aká je šanca, že hrob príbuzní napokon nájdu?
- Že nájdu presne jeho hrob, podľa mňa, veľmi malá až mizivá, aj keď úplne vylúčiť sa to nedá.
Ktoré inštitúcie evidujú miesta hrobov pochovaných slovenských vojakov, ktorí zahynuli mimo nášho územia počas druhej svetovej vojny?
- Dokumenty k cintorínom príslušníkov slovenskej armády v rokoch 1939-1945 sú súčasťou archívnych fondov Vojenského historického archívu, ktorý je súčasťou Vojenského historického ústavu v Bratislave. Tieto dokumenty sú najmä v archívnom fonde MNO-duchovná správa. Zachované sú aj matriky viacerých vojenských jednotiek. Existuje aj rozsiahly fond „Vojenské hroby a cintoríny", no ten sa viaže k hrobom na území SR, ktoré pochádzajú z prvej svetovej vojny. Kedysi v 90. rokoch a aj neskôr pôsobila na Ministerstve obrany SR nejaká sekcia či oddelenie vojnových hrobov, ale podľa mojich terajších zistení už zanikla a túto agendu dostal na starosť vedecký pracovník VHÚ dr. Purdek.
Aká ja úplnosť a spoľahlivosť týchto údajov a zdrojov?
- Môžem hodnotiť len to, čo som skúmal ja, a to hroby príslušníkov Zaisťovacej divízie 1941 - 1943, čiastočne Rýchlej divízie. Tie vyzerajú dôveryhodne a sú v zásade komplexne spracované. Aj keď, samozrejme, niektoré mená, údaje, môžu chýbať, veď evidenciu robili tiež len ľudia. A potom nie všetky hroby (presnejšie miesta pochovania) našich vojakov sa dajú dnes zistiť, najmä tých, ktorí zahynuli „na druhej strane frontu", teda v partizánskom zajatí, boli nezvestní, alebo sa ich telá skrátka nenašli - čo je aj prípad niekoľkých vojakoch utopených v rieke Stryj v októbri 1941. Každopádne je potrebný trpezlivý archívny výskum, hodiny a hodiny prechádzania dokumentov.
Akým spôsobom sa môžu pozostalí po obetiach dopracovať k miestu uloženia tela, ak doteraz nezistili, kde je pochované?
- Vyššie naznačeným spôsobom, teda listom, žiadosťou, ktorou sa obrátia na VHA v Bratislave, resp. výpisom údaja z kmeňového listu dotyčného vojaka - ak bol údaj o smrti a pochovaní, samozrejme, zapísaný. Muži ročníkov narodenia 1921 a mladší majú však kmeňové vojenské listy uložené vo Vojenskom archíve v Trnave.
Aké sú vlastne práva štátov rušiť hroby vojakov cudzích armád na svojom území?
- Ako je to definované v právnom systéme, neviem, bolo by to treba overiť na príslušných inštitúciách. Mám ale informácie, že niektoré cintoríny, konkrétne na Kaukaze, likvidovala už samotná slovenská armáda tesne pred ústupom, a to z jednoduchého dôvodu, aby sa zabránilo ich zneucteniu sovietskymi vojakmi, Červenou armádou, čo nebola neopodstatnená obava. Do úvahy musíme brať i to, že bola svetová vojna, keď sa na právo príliš nepozerá. Špeciálne ak ide o ZSSR, kde desaťročia vládol zločinný boľševický systém. A posledná vec, o ktorú by dbal, boli hroby príslušníkov armád, ktoré boli z hľadiska ZSSR okupačné.
Môže byť príčinou nezrovnalostí s hrobom aj fakt, že Smorada bol príslušníkom Slovenskej armády, ktorá počas bývalého režimu bola historicky zatláčaná do úzadia?
- Nielen že „zatláčaná do úzadia", ale povedal by som, že slovenskí vojaci mali byť doslova vyretušovaní z našich dejín. A potom zákonite tento prístup ústil aj do ľahostajnosti k vojnovým hrobom v zahraničí, ale aj doma. Na období po druhej svetovej vojne je najhoršia politizácia. Nielen do kníh a učebníc, na pamätné tabule, ale aj pomníky sa dostávali len mená tých, čo padli na „správnej strane", teda na strane vojnových víťazov. Stačí sa pozrieť na tabuľky, pomníky obetiam druhej svetovej vojny v našich obciach a mestách - nájdete tam len mená tých, čo padli v odboji, v SNP alebo u partizánov. Takýto selektívny prístup tu nikdy predtým nebol. Pozrite sa na pomníky z prvej svetovej vojny. Sú tam mená všetkých padlých, aj tých, čo padli na strane monarchie, aj tých, čo padli v légiách. Čo je najsmutnejšie, takýto selektívny až manipulatívny prístup k našim vlastným dejinám sa v našej politike a spoločnosti príliš nezmenil ani po roku 1989.
