Telo vojaka Smoradu je možno pochované v Ovruči

NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Prostredníctvom tragického vojnového príbehu lásky a smrti priblížil náš týždenník v minulom čísle osud rodáčky z Kočoviec Viery Pisklákovej (68). Jej dvadsaťpäťročný otec, príslušník železničnej roty, sa utopil počas druhej svetovej vojny v záplavovej vlne na rieke Stryj. Ostal po ňom iba úmrtný list a dve fotografie. Hroby jeho utopených spolubojovníkov sa nachádzajú na cintoríne v meste Stryj, telo riadne poľským kňazom pochovaného Karola Smoradu tam však nie je.

Skontaktovali sme sa so svedkom tragédie

Michal Mikláš (90) je posledným žijúcim pamätníkom stryjskej tragédie v našom regióne. Strávil na Ukrajine vyše dvoch rokov od júna 1941 do augusta 1943. „Boli tam vtedy dve roty, michalovská a novomestská. Naša novomestská bola záložná zaisťovacia, michalovská rota bola zaradená okamžite do rýchlej divízie vo frontovej línii," spomína Mikláš. Pri čítaní nášho článku si zaspomínal aj na okolnosti ničivej povodne. Podľa jeho slov sa vojaci prevážali cez rieku smrti na kompe uviazanej na lane. „Rozvoz stráže na jednej i druhej strane sa robil na pontónoch. Prišla však veľmi rýchla búrka a oni ešte veľké skúsenosti na vode nemali. Rieka bola dovtedy vždy pokojná," spomína príslušník novomestskej roty. Pri odchode do stráže sa vojakom pontón prevrátil. Topiaci sa chytili kompového lana. Žiaľ, v rozbúrenej vode sa prevrátila aj posádka, ktorá im išla na pomoc. Výsledkom tragédie bolo pätnásť utopených vojakov, medzi ktorými bol aj Karol Smorada.

Pohreb Karola Smoradu už nezažil

Vojnový pamätník sa Smoradovho pohrebu nezúčastnil. „Keď bola železničná rota v Stryji, naša bola už v Chyrove. Slovenských vojakov však pochovávali aj v Ovruči, tam bolo divízne veliteľstvo. Veľa pochovaných potom presunuli aj na vojenský cintorín do Kyjeva," uvádza Mikláš. Pohreby sa konali vždy za prítomnosti kňaza a vojakov pochovávali priamo v uniformách. Aj z roty, v ktorej slúžil Mikláš, skončilo na Ukrajine svoju životnú púť niekoľko jeho kamarátov.
„V okolí Kyjeva sme vyberali míny. Zostalo tam tiež približne pätnásť vojakov. Tých pochovali priamo v Kyjeve," informuje rodák z Močenka, ktorý na ukrajinský front odchádzal už ako aktívny vojak priamo z Nového Mesta nad Váhom v júni 1941. Domov sa vrátil v hodnosti slobodníka. Hoci patril k vojakom, ktorí prečesávali les a dostal sa aj do priamej paľby, vojnové zranenie neutrpel. Po odchode záložníkov spojili zvyšok michalovskej i novomestskej roty. „Jedna rota išla do poľa a my sme opravovali a zužovali trať od hraníc až skoro po Kyjev," oživuje spomienky. „Bolo nás asi tristo. V autoprápore bolo dvadsať áut. Chodili sme vypomáhať aj železničnej rote," uviedol Mikláš. Práve v nej slúžil aj strelník Smorada.

Tí, čo prežili povodeň, sa nemohli stretávať

Tragédiou doby je skutočnosť, že vojaci, ktorí povodeň a ťažké časy na Ukrajine prežili, sa po skončení vojny nesmeli ani stretnúť. „Nemohli sme sa zísť, hoci tam bolo aj dosť ľudí z okolia. Prvé roky po vojne to bolo doslova nebezpečné. Pásli po nás aj komunisti, ktorí nás udávali," trpko spomína Mikláš. Jeho novomestský spolubojovník a kamarát bol po vojne odvlečený do Ruska, kde po polroku zomrel. Prvé roky po vojne príslušníkov tejto roty doma aj preškoľovali. Predvolávali ich aj preto, aby svoje deti nedávali na hodiny náboženstva. „Ja som po vojne pracoval ako údržbár vodoinštalatér a napokon som sa usadil v Piešťanoch," prezrádza Mikláš. Po skončení druhej svetovej vojny sa v Trenčíne podieľal na prerábaní železničnej stanice i prípojky zo stanice do vojenských skladov v horách.

Viac o vojakovi Smoradovi si prečítate TU

Slovenské jednotky boli u domácich obľúbené

Domáci obyvatelia žili v obrovskej chudobe a vzťahy so slovenskými vojakmi mali dobré. „Vždy sme sa vedeli dohovoriť, nikto im nechcel ublížiť. Pomohli sme im, keď sa dalo," spomína na vojnové časy. Domáci nemali ani čím svietiť a slovenskí vojaci boli jedinou záchranou. Ukradli trochu nafty či benzínu a pomocou nich zabezpečili domácim svetlo. „Do malej fľašky sme naliali benzín a pridali soľ alebo cukor. Do hrdla fľaštičky vložili malú rúrku a do nej šnúrku z topánky. A bolo svetlo," vracia sa k pomerom na vojnovej Ukrajine. Ľudia bývali v drevených barakoch s jednou predsieňou. Vpravo bola kuchyňa, vľavo vchod do maštale. Živé teliatka boli uviazané o stolové nohy. „Zdrojom tepla i svetla boli aj malé horiace drievka prikladané na mriežku upevnenú na drôtoch visiacich zo stropu a mechu pripevneného k povale," dodáva na záver Mikláš.