RUDNÍK. Trinástka košikárskych hviezd z celého Slovenska premenila Kultúrny dom v Rudníku na raj z prútia. Točili sa v ňom veterné mlyny, rástli pichľavé kaktusy i obrovská slnečnica, kone ťahali zapriahnuté vozy a zajace so šibákmi sa prechádzali v sprievode slimáka, ježa, mačky i kocúra. Takmer päťdesiatka vystavených exponátov bola predzvesťou voľby cechmajstra a založenia Cechu košikárov.
Košikárske ruky pracujú po celom svete
Korene obľúbeného podujatia zasadil v roku 2001 domáci Jaroslav Rehorčík, ktorý pred deviatimi rokmi uplietol najväčší korbáč na svete a o dva roky neskôr najväčší kôš na svete. Slovenskí košikári však majú konkurenciu vo všetkých končinách planéty.
„Skvelí sú Poliaci, tí dokonca pestujú prútie na sedemsto hektároch pôdy. Silná tradícia je aj v Maďarsku i Ukrajine. V Mukačeve založili dokonca výskumnú stanicu. Vynikajúci košikári sú Holanďania, Francúzi i Portugalci," prezradil Ján Zeman (54) z Durcovej doliny, ktorý sa košikárstvu venuje takmer dvadsať rokov.
Autor publikácie Košikárstvo potvrdil, že záujem o prácu s prútím narastá. V minulosti remeslo patrilo k bežným znalostiam a prenášalo sa z otca na syna i od deda k vnukovi. Dnes mnoho košikárov hľadá námety práce na internete a stretáva sa na kurzoch.
Pútavý návrat k hudobnej technike spred desiatok rokov lákal oči množstva návštevníkov. Prútená replika staručkého gramofónu vznikla v rukách Miroslava Marečka (36) z Vrboviec. „Gramofón som tvoril týždeň. Najťažšie bolo vyrobiť mechaniku tak, aby sa tanier roztočil a prístroj hral. Využil som aj pružinu a strojček z detského kolotoča. Ťažko sa robil aj spodok z hrubého prútia," usmial sa košikársky majster.
Za najlepším prútím chodí až do českých Morkovic. Nazbiera a nareže ho cez zimu, uvarí, ošúpe a vysuší. Pred pletením sa namočí a počas noci nechá „odpočinúť" v igelite. „Gramofónmajster" je úplný samouk. „Predkovia sa košikárstvu nevenovali, všetko som sa naučil z odborných knižiek."
Rekordného snehuliaka vymenil za betlehem
Ján Cigánik (61) z Veľkej doliny očaril v roku 2009 snehuliakom merajúcim 286 centimetrov, ktorý bol zaradený do Knihy slovenských rekordov. Do Rudníka tentokrát dorazil s obrovským betlehemom z prútia. „Lákalo ma to už päť rokov, nikdy som však nemal dosť prútov. Videl som betlehemy zo šúpolia, keramiky i dreva, tak som sa rozhodol pre novinku. Betlehem z prútia zatiaľ nikde nebol," povedal. Pri práci mu robilo najväčšie problémy tvarovanie a vypletanie rúk, bolo to doslova háčkovanie. Posťažoval sa aj na kvalitu prútia, za ktorým cestuje až do Šale.
Košikára Petra Beňa (33) z Topoleckej na podujatí povýšili do stavu majstra košikára. Celoslovenskú súťaž vyhral už trikrát. Triumfoval prúteným Kostolom (2007), Jabloňou (2008) a Kyticou (2009). Ku košikárstvu sa dostal ako sezónny pracovník. "Pracoval som v záhradníctve i v lesníctve, v zime som mal voľno a tento priestor som chcel využiť. Skúšal som aj drotárstvo a keramiku," povedal Beňo.
Kvalita jeho diel vychádza aj z prútia, ktoré sám pestuje. Ako povedal, kvalitné prúty rastú aj v prírode, ale zháňať ich trvá dlhý čas. „Na jeden košík možno aj celý týždeň. Moja domáca prútová žatva začína po prvých mrazoch. Miazga zíde do koreňa, opadajú listy a vtedy sa začína rezať," povedal Beňo. Námety hľadá v prírode, Jabloň pre neho znamenala vyjadrenie plodnosti a Kostol zase symbolický monument. Priznal, že pri výrobkoch, ktoré zhotovuje aj vyše tridsať hodín, trpia veľmi aj ruky a prsty. „Čím hrubší prút, tým viac sily a väčšia námaha," dodal.
