NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Kruté vojnové výčiny vyhnali šťastného otca malej Vierky narodenej v Kočovciach až ďaleko na Ukrajinu. Tu odbíjali posledné hodiny života Karola Smoradu, ktorý v železničnej rote pomáhal opravovať zničené železničné trate a mosty. Počas obrovských povodní končí jeho životná púť pod hladinou ľadovej vody rieky Stryj vo chvíli, keď sa pretrhne lano záchranárov na kompe. Mladého vojaka v hodnosti strelníka vyťahujú 23. októbra 1941 z vody mŕtveho spolu s ďalšími utopenými. Koná sa pohreb, napriek tomu Smoradov hrob akoby neexistoval. Jeho mŕtvi súputníci figurujú doteraz v zoznamoch pochovaných na jednotlivých cintorínoch, Smoradove meno tam záhadne chýba. Dcéra Viera Piskláková sa nevzdáva. Po otcovi aj s pomocou iných pátra naďalej.
Mladý vojak narukoval do Nového Mesta z východu
Karol Smorada slúžil takmer od začiatku vojny v meste na Považí, kam prišiel z rodného Veľkého Hnilca (okres Spišská Nová Ves). Jeho láska Mária pracovala v dome u profesorov neďaleko kasární. „Otec chodil na vychádzky a tu spoznal mamu. Keď som sa počas jej života chcela dozvedieť viac, vždy sa iba rozplakala," hovorí dcéra Viera (68).
Problémom ich lásky bolo aj rozdielne náboženstvo, rodičom matky sa nepáčilo ani to, že je z takej diaľky a tvrdili, že ju opustí. „Mame vzťah bránili, vtedy bolo zvykom brať si niekoho domáceho. Rodičia ju presviedčali, aby sa vydala za niekoho z Kočoviec," vysvetľuje dcéra. Otec si mamu našiel aj v službe v Trenčíne, kam ju rodičia pred ním preložili. Prišiel za ňou na koni a prisľúbil sobáš. „Mama zostala tehotná a všetci z jej okolia očakávali, že ju otec nechá," vysvetľuje Vierka.
Otec ju po narodení dcéry prišiel do Kočoviec ihneď pozrieť. Sedel opäť v sedle koňa a tvrdil, že sa už onedlho vezmú. Susedky spomínali, ako narodenú Vierku pestoval. Onedlho prišla druhá návšteva, ktorá sa navždy stala poslednou. Karol Smorada odchádza v roku 1941 s vojskom na ďalekú Ukrajinu a netuší, že svoju malú dcéru už nikdy neuvidí.
Bol nasadený na obnovu tratí na Ukrajine
Karol Smorada bol civilným povolaním po otcovi baník. Vojna ho však vtiahla medzi železničiarskych opravárov. „Jeho úlohou bolo od júla 1941 opravovať na Ukrajine zničené železničné trate a podieľať sa na ich rekonštrukcii," tvrdí dcéra. Posledné správy hovoria o tom, že konečnou stanicou života jej otca sa stalo vtedy tridsaťtisícové mesto Stryj, cez ktoré pretekala rovnomenná rieka. V meste, ktoré bolo vtedy význačným železničným uzlom, sa Smorada podieľal na úprave rozchodu železničných koľajníc a oprave železničných mostov a ciest. „Napriek tomu, že bola vojna a otec bol ďaleko, moji rodičia si neustále písali dlhé listy a mysleli na seba. Riadky písané rukou mojej mamy sa po otcovej smrti našli v truhlici, ktorú s jeho osobnými vecami priniesli do Hnilca kamaráti, ktorí povodeň prežili," hovorí pani Piskláková.
Otec dcéry z Kočoviec zahynul v rozvodnenej rieke
V čase, keď mala Vierka necelé štyri mesiace, zachytila v ukrajinskej Stryji jej otca jedna z najväčších živelných katastrof na Ukrajine v histórii. Počas nezvyčajne chladnej a sychravej jesene nasiakla zem dažďovou vodou a z karpatských hôr sa do mesta dohnala povodňová vlna vysoká päť metrov. Tá zaliala v noci celé mesto a stovky ton vážiaci železobetónový most vytrhla z úplného dna koryta rieky Stryj. Podľa historických zdrojov obrovský most skončil odnesený vodou o sto metrov ďalej. V prúde vody mal pri záchrane topiacich sa zahynúť aj Karol Smorada. „Päť utopených vtedy vytiahli, ale nikto nedokáže potvrdiť, či medzi nimi bol aj môj otec. Ale asi áno, údajne sa mal utopiť blízko brehu. Veď mám jeho smrtný list a fotografiu z márnice s označenou tvárou," uvádza Viera Piskláková.
Pochoval ho poľský kaplán, nikto nevie, kde
Rozvodnená rieka a obrovská potopa navždy pochovala pätnásť slovenských vojakov. Voda z nich však vyplavila iba piatich. „V smrtnom liste z 24. januára 1942 sa uvádza, že môj otec Karol sa utopil v rieke Stryj 23. októbra 1941. Potvrdil to protokol železničnej stavebnej roty 11. Tento fakt odsúhlasili aj dvaja očití svedkovia, nadporučík Kristen a zástavník Sylvester Kysela," hovorí Vierka.
Smrtný list s pečiatkou Ministerstva národnej obrany dokonca uvádza aj meno poľského kaplána Tadeusa Szwieczawského, ktorý ho mal pochovať. Viere Pisklákovej sa však dodnes cintorín s pozostatkami otca nepodarilo nájsť. Žena žijúca v Novom Meste nad Váhom pripomína ďalší zaujímavý fakt. Spolu s Karolom Smoradom sa v tento deň v rieke Stryj utopil aj dvadsaťdvaročný Novomešťan Gašpar Augustín i Eduard Raffai z neďalekých Piešťan. Obaja však svoj konkrétny hrob majú. Ten Smoradov akoby neexistoval, hoci aj jeho vojnový druh potvrdil, že telo bolo nájdené. Ani jeden z pätnástky utopených vojakov nepresiahol vek dvadsaťštyri rokov.
Po otcovi jej ostala iba truhlica s osobnými vecami
Dospievajúca dcéra Vierka našla po svojom otcovi na povale vojenskú truhlicu. „Mama sa napokon vydala za brata môjho utopeného otca. Ja som žila striedavo na východnom Slovensku v Hnilci a v rodných Kočovciach. V Hnilci som začala chodiť do základnej školy a potom som sa opäť vrátila do Kočoviec," spomína Piskláková. Objav čiernej vojenskej truhlice jej rozbúchal dievčenské srdce a zvedavosť ju prinútila otvoriť pevný kufor s otcovým menom. Našla v ňom otcovo holenie, hodinky a množstvo listov, ktoré adresovala jej mama otcovi. „Až na základe týchto listov mi priznali sirotské 180 korún.
To potvrdzuje fakt, že sa chceli vziať a patriť navždy k sebe," s dojatím pokračuje. V truhle objavila aj dve fotografie otca, záber z pohrebu utopených vojakov i obrázok mosta, ktorý opravoval. Na fotografii z márnice bola nad tvárou jej otca urobená výrazná bodka. V truhlici sa jagal aj zlatý prsteň s červeným očkom. Ten bol pripravený pre Vierkinu matku ako darček za porodenie dcéry. „Mama nemala rada, keď som si prstienok skúšala," spomína.
Nevlastný otec jej nechcel povedať pravdu
Hnedooký Karol Smorada mal gaštanové vlasy a bol vyhlásený fešák. Mnohé z dievčat sa za ním obzerali. „Jeho brat Vojtech, ktorý si mamu vzal, nechcel o otcovej smrti nikdy nič hovoriť. Aj o smrtnom liste a ďalších úradných listinách som sa dozvedela až po smrti nevlastného otca pred pár rokmi. Oni bojovali na opačných stranách, a preto nechcel o tom ani počuť," prízvukuje Viera. Nevlastný otec jej počas celého života tvrdil, že jej skutočný otec je pochovaný na Dukle.
Nikdy tomu neuverila, veď jeho mama by na synov hrob určite chodila. Vierka sa po svojom vydaji spoznala v Novom Meste s už nebohým novomestským kuchárom Áčom, ktorý počas vojny varil vojakom v Ľvove i v Stryji. „Sám spomínal obrovskú vodnú vlnu, ktorá pochovala mnohých vojakov. Pán Áč sa na Ukrajine s mojím otcom osobne spoznal. Samozrejme, veď je to Karol, povedal, keď zbadal jednu z dvoch fotografiíí môjho otca," spomína dcéra. Podľa slov Áča mal byť Vierkin otec iba pár metrov od brehu, keď ho ďalšia vlna vzala navždy do ríše smrti. Klesol pod vodu a bol mŕtvy.
Už mama Karola Smoradu chcela nájsť jeho hrob
Počas vojny chcela nájsť miesto posledného odpočinku syna aj jeho matka. „Za hranicu ju však nepustili a museli sa vrátiť. Celý život sa s tým nemohla vysporiadať," so smútkom hovorí Vierka. Vždy si myslela, že keď vyrastie, vydá sa hľadať otcov hrob. Doba po vojne však bola ťažká, chýbali financie a dospelej Vierke sa narodili štyri deti a na pátranie po otcových stopách nebol čas. Teraz je však rozhodnutá.
„Túžim nájsť hrob, na ktorom bude uvedené meno môjho otca. Aj keby to bol masový hrob, určite nevybudovali každému hrobček. Iba vtedy budem mať v duši pokoj. Nedokážem pochopiť, že ho niet. Existuje smrtný list a otec akoby vôbec neexistoval," uvažuje Viera. Ešte dlho po otcovej smrti mávala sny, pri ktorých sa jej zjavoval pri bránke domu otec prichádzajúci z východnej fronty. Dnes je jej cieľom Stryj vzdialený od našej východnej hranice približne sto kilometrov.
Kde zmizli pozostatky strelníka Karola Smoradu?
Po stopách miesta posledného odpočinku sa vydal aj vojnový znalec Ľuboš Tupý z Nového Mesta nad Váhom. Ten je rozhodnutý navštíviť tieto tajomné miesta. Komunikoval aj s vojenským archívom v Trnave i historikom Martinom Lackom. „Ten mi e-mailom potvrdil, že na stryjskom cintoríne bolo pochovaných šesť našich vojakov. Valent, Kozák, Urban, Polák, Raffai a Širota. Neskôr je k stryjskému cintorínu uvedené aj meno Novomešťana Augustína Gašpara. Meno Karola Smoradu tu nie je a nemá ho poznačeného ani pri iných cintorínoch," povedal Tupý.
Dá sa preto predpokladať, že jeho telo nebolo našou armádou nájdené a ani pochované. Mohlo to však urobiť civilné obyvateľstvo alebo príslušníci iných armád, informácie o tom však neexistujú. Nepomohol ani vyžiadaný kmeňový list mŕtveho. Plánovaná cesta Ľuboša Tupého do mesta Stryj by teda mala odkryť pravdu. „Šanca nájsť Smoradov hrob nie je väčšia ako dvadsaťpercentná. Nikto nevie, či sa jeho hrob zachoval alebo bol zničený, prípadne pozostatky prevezené na neznáme miesto. Čakajú ma návštevy správ cintorínov a dlhé zisťovanie," hovorí Tupý. Istým tak zostáva jediný fakt. Karol Smorada je pochovaný už šesťdesiatosem rokov, nikto však nevie, kde. Zatiaľ...
