TRENČÍN. K svojmu prvému psovi sa Juraj Potoček dostal náhodou pred jedenástimi rokmi. Čistokrvný aljašský malamut sa priplietol do cesty bratovej známej. „K severským plemenám som mal vždy vzťah. Páčila sa mi ich impozantná typická povaha aj ich odolnosť voči zime," spomína Juraj, ktorý psa prichýlil doma v Adamovských Kochanovciach. Odvtedy sa už od severských plemien neodtrhol a vhupol do mushingu.
„Spojil som sa s Milanom Liptákom, ktorý bol tiež začínajúci musher a mal jedného psa. Začali sme spolu trénovať na bežkách, a tak som sa dostal k musherstvu aj k okruhu ľudí, ktorí sa mu venujú," povedal dnes už skúsený musher.
Svorka musí mať lídra
Hoci majú severské plemená ako malamut alebo sibírsky husky chuť ťahať vrodenú, vycvičiť ich do záprahu nie je jednoduché. Na výlety na saniach musí byť dostatok snehu, väčšinu tréningov preto absolvuje Juraj so svojim trinástimi psami na štvorkolesovej káre, prerobenej zo starej škodovky. Tá je hydraulicky brzdená a stabilná. „Kým som mal jedného - dvoch psov, mohli ma ťahať aj na bicykli alebo bežkách. Bolo to však dosť nebezpečné, niekedy sa rozbehli a nedali zastaviť," spomínal na svoje musherské začiatky. Psí záprah musí mať svojho lídra, ktorého musher ovláda povelmi. „Prvú som mal fenu, ktorá má dnes už jedenásť rokov. Keď mi začala starnúť, kúpil som si hotového psa - lídra. Ten sa však pobil s mladšími psami a vykrvácal. Teraz mám mladú fenu, ktorej sa však musím ešte veľa venovať," vysvetľuje Juraj, ktorý už absolvoval množstvo pretekov doma aj v Čechách. Postupne sa dostal aj ďalej do zahraničia, na Majstrovstvá Európy a niekoľko expedícií.
Čo je to mushing?
Psie záprahy alebo jazda na psích záprahoch (angl. mushing) je šport, pri ktorom dvaja alebo viac psov v postrojoch ťahá svojho mushera (psovoda) na špeciálnych saniach alebo na riaditeľnom vozíku.opis
Juraj ešte ako horolezec absolvoval expedíciu do Himalájí. Po zlej skúsenosti v Tatrách, kam išiel v zime nedostatočne rozlezený, však s horolezectvom skončil. „Bolo to v roku 1998. Povedal som si, že buď budem poriadne trénovať, alebo sa na to vykašlem. Odvtedy som v Tatrách nebol," priznal. S bivakovaním v snehu však neprestal, do mrazivého lesa priviedol aj svoje deti. „Jakubko a Alžbetka s nami prvýkrát bivakovali, keď mali asi 4,5 a 5,5 roka. Nerobí mi problém ísť v zime do hory, rozložiť si stan a prenocovať," povedal Juraj. Skúsenosti s extrémnymi podmienkami mu pomohli aj na expedíciách v Nórsku a vo Fínsku za polárnym kruhom.
Polárna žiara je vraj elektrizujúca
Keď bol pred štyrmi rokmi po prvý raz vo Fínsku, vraj presne vedel, do čoho ide. „Veľká neznáma bolo len počasie, ale to nám prialo. Neprekvapilo ma tam mimoriadne nič, dokonca ani zimy. Najviac sme mali -36 stupňov," spomína Juraj. Počas celej expedície boli takmer stále za polárnym kruhom, až v najsevernejšom bode Fínska. Pred nimi túto cestu absolvovalo už viac českých musherov, mali teda od nich mapy či filmy. „Nezaskočil nás ani bivak uprostred pahorkatiny, keď sme sa nedostali do zrubu. Bivakoval som v jame v snehu a pozeral som sa hodiny na polárnu žiaru," hovorí Juraj o úkaze, ktorý ho očaril.
„Najkrajšia je vtedy, keď je bezvetrie, jasno a silno mrzne. Ani nízke teploty vtedy nie sú nepríjemné, ak je človek vhodne oblečený," uzatvára Potoček nostalgicky.
