TRENČÍN. Tam som totiž vyrastal. Keď sme sa ako deti preháňali po podpolianských grúňoch bola vždy zábava. V zime nebola núdza o snehuliakov, lebo snehu bolo dosť a mráz trešťal až po Borovú Horu za Zvolenom. Keď príliš mrzlo, snehuliaci sa stavali zle. Lepšie sa robia z mokrého. Leto bolo horšie.
Pri návšteve baču, ktorý sídlil kúštik nad sliačskymi prameňmi, sme mali len dve možnosti. Buď sa nám podarí stúpiť do kravského lajna alebo do baranej „klobásy". Presne ako pri voľbách. V každom prípade žiadna výhra.
Výsledok na tvrdých topánkach, na ktoré sa dokonca dali namontovať aj „gvinty", bol ten istý. Na topánkach ostala kopa smradu. Presne ako po voľbách. Po oznámení volebnej účasti a neskôr po zverejnení výsledkov volieb som sa akosi nemohol dostať k iným myšlienkam. Potom mi zaplo. Dal som si poriadnu dávku gutalaxu a zapil ho decilitrom ricínového oleja. Kto mi neverí - nech vyskúša. V priebehu desiatich minút určite nebudete myslieť na voľby.
Jediná vec, na ktorú budete neustále myslieť, je vzdialenosť medzi vaším momentálnym výskytom na mape bytu a dverami onej miestnosti. To však neznamená úplné zapudenie katastrofy. Môže sa stať, že dôležitú časť bytu v tom čase niekto práve užíva k obrazu svojmu. V takom prípade už niet pomoci a volebné výsledky sa do nohavíc dostavia spontánne a prakticky okamžite.
Prvým povolebným výčinom sa dostavil na cirkusovú scénu, či už sa dá povedať, že priamo do cirkusovej manéže národniar s tým, že vraj treba uzákoniť (!) lásku k vlasti. Ostáva už len uzákoniť lásku k bryndzovým haluškám, žinčici a susede Zuze. Toho sa bojím najviac, lebo Zuza je nevídaná škrata a žinčica mi vykrúca hrubé črevo až za uši. Nuž, ale keď to bude v zákone, budem sa musieť podriadiť a ľúbiť ju rovnako ako rodnú zem.
V rámci návrhu zákona o povinnej láske k vlasti vidím niekoľko medzier. Nikde sa napríklad v návrhu zákona nespomína zákaz konzumácie segedínskeho guľášu, kolozsvárzskej kapusty, či dokonca, (fuj!) čabianskej klobásy. O feferónoch ani nehovorím. Segedínsky guľáš predstavuje asi najväčšie nebezpečenstvo. Navrhujem žilinskú segedínsku prohibíciu. " Máš doma kyslú kapustu, bravčové pliecko a smotanu?
Hybaj s nami do žilinskej basy, ty odľud protislovenský! My sa zatiaľ trochu vycikáme z terasy, aby reč nestála a pozrieme aj tú garážovú policajtku. A keďže sme slovenskí vzdelaní osvietenci a ctíme spisovný jazyk, stihneme aj koho-toho podpísať". Asi sa vypracujem na promiskuitného jedinca, lebo po každých voľbách budem musieť podľa zákona milovať niečo alebo niekoho iného. Ak sa dostanú k moci ľudia od Nových Zámkov a Dunajskej Stredy, povinné milovanie špenátového prívarku ma neminie. Ostáva už len stanoviť trestné sadzby za nemilovanie Slovenska.
Perlil aj Veľký Brat. Vraj bol na svadobnej ceste na Malte a nastrádal si na ňu zo štipendia. Aj celý náš ročník bol za štipendium na Malte. Niektorí síce neprišli, lebo im pár korún chýbalo, keďže si kupovali počas piatich rokov „električenky". Tak im treba somárom!
Nemali hýriť v miestnej doprave a mali chodiť pešo. Keby boli sporili ako Veľký Brat mohli byť na Malte. Pôvodne som si myslel, že Veľký Brat, bol na malte s Janom Ľuptákom, ktorý v tej dobe muroval škôlku vo Vlkanovej. Ale veľké „M" ma presvedčilo o mojom omyle. Okrem toho, medové týždne pri vápennej jame a miešačke nie sú bohviečo.
Pane Bože! Čo si ešte budeme musieť vypočuť? Nejako mi daj vedieť. Vopred ďakujem.