Hámor stratil spolulezca a chcel skončiť. Hory však zvíťazili

TRENČÍN.Jeho prezentácia spojená s premietaní filmov z posledných výprav považuje aj riaditeľka festivalu Mária Dutková za vrchol festivalu. Hámor, ako povedal, nemá cieľ zdolať všetkých štrnásť osemtisícoviek a hnať sa za zostávajúcimi siedmymi. „Himaláje sú nádherné hory a kopce, na ktorých som ešte nebol, ma síce lákajú viac, ale pre mňa je dôležitejšie najmä to, s kým tam idem, ako kam idem. Je pravdepodobné, že skôr pôjdem s chlapcami, ktorých poznám a s ktorými mi je dobre znovu na Annapurnu a vôbec mi nebude vadiť, že si neodfajknem ďalší kopec. Máme 45 rokov a to je už vek, kedy nemôžem veľmi špekuľovať," prezradil Hámor.

Prvý bol Kôprovský štít

Zdôraznil, že pre neho je dôležitejší dobrý pocit zo športového výkonu, lebo „úspešná môže byť aj expedícia, ktorá neskončí vrcholom a naopak, nie každá expedícia, ktorá dosiahne vrchol, je úspešná. „Teší ma byť v dobrej partii, vyliezť cestu, ktorá ma nejako oslovila a je jedno, či je to viackrát vylezený kopec."

Zaspomínal aj na začiatky a prvý kopec, ktorý vyliezol, bol Kôprovský štít v Tatrách. Ako povedal, vtedy ešte hrával futbal a celkom nerozumel dôvodu, prečo sa má škriabať na kopce. Ale zapáčilo sa mu to a z vysokých kopcov prvý pokoril Pik Korženevskej (7105 metrov) v Pamíre. Prvou osemtisícovkou bol rovno najvyšší bod Zeme, Mount Everest (8848 metrov), na ktorý vystúpil v roku 1998.

Banálna smrť

Jeho dlhoročnými spolulezcami boli poľskí horolezci Piotr Pustelnik a Piotr Moravski. „Mali sme partiu, volali sme sa Tres Pedros, ale to je dnes už minulosťou. Myslel som si, že bude trvať večne, boli sme kamaráti na život a na smrť, vedeli sme o sebe všetko a keď som tohto roku v apríli stratil pod Dhaulágiri (8167 m,) Piotra Moravskeho bolo mi veľmi smutno, a nikomu by som neprial, aby musel prežiť to, čo vtedy ja," povedal.

Moravski padol do dvadsaťpäť metrovej trhliny po tom, čo sa pod ním preboril snehový most. Spolu s viacerými horolezcami zostupoval do základného tábora na veľkonočnú oslavu. Ako smutne skonštatoval Hámor, bola to úplne banálna smrť. „Prežili sme veľa nebezpečných situácii až neuveriteľné veci a osudným mu bol chodník, ktorý bol prešliapaný a relatívne bezpečný. Išiel som do trhliny hneď za ním, vytiahli sme ho, ale už sa ho nepodarilo oživiť..."

Vyhrali hory

Ako priznal, po tejto udalosti mal chvíľku, kedy vážne rozmýšľal, či sa už bude naplno venovať dôchodku alebo bude znovu liezť. Vyhrali však hory. „Ostali sme s Pustelnikom sami dvaja a už sme sa rozprávali, čo budeme robiť. S Moravskim sme mali ešte plány. V horách preskákal mnoho veselého i dramatického a ako hovorí najčerstvejšie a najsilnejšie zážitky sú vždy z poslednej expedície. V pamäti však zostáva navždy každý vrchol. „Pekných zážitkov mám veľmi veľa, ale z tých, ktoré mi utkveli, bola búrka na Annapurne. Neveril som, že sa to dá prežiť."

Búrka na Annapurne

Ako opísal vystupovali vtedy na vrchol a videli, že sa blíži búrka. Vrchol bol však silný magnet a tak si povedali, že pre nejaké oblaky nepôjdu preč. „Netušili sme, že to bude vo výške sedemtisíc metrov až také zlé. Prvý blesk ma prekvapil a už som si myslel, že ma zabilo a je po mne. Cítil som dym, lebo mi blesk prepálil kombinézu. Druhý bol horší, vyrazil mi dych. Chvíľu som nevedel, či ešte žijem. Tretí ma už ani neprekvapil. Pustelnikovi prešiel rukou ako sa držal lana a vyšiel nohou, roztrhol mu topánku a vnútornú papuču. Neviem, akým zázrakom sme vtedy prežili a ani po tom nepátram."

Silným zážitkom bol aj výstup na Gasherbrum 1(8068 metrov), kde sa kúsok pod vrcholom ocitli doslova v zajatí hory. „Dostali sme sa na také miesto v stene, odkiaľ bolo jasné, že šanca vrátiť sa bez ujmy je veľmi malá. Cesta domov viedla jedine cez vrchol a bol to veľký stres."

Výškové horolezectvo je o varení vody a spaní a muzike

Debata Petra Hámora s divákmi HoryZontov vo štvrtok 12. novembra skončila až hodinu pred polnocou a organizátori ju museli už ukončiť, inak by mu kládli ešte ďalšie zvedavé otázky a on by na ne pohotovo, s nadhľadom a vtipne odpovedal. Napríklad, čo robia horolezci, keď je škaredo a sú zavretí aj štyri dni v stane? „Čakajú, kým sa vyčasí. Ja osobne spím, mám schopnosť hocikde a na akokoľvek dlho zaspať. Niekto počúva hudbu, málokto číta, lebo knihy nenosíme. Celé výškové horolezectvo je o varení vody a spaní a muzike."

Divákov zaujímalo, ako oslavujú zdolanie vrcholu. „Nie sme zvyknutí oslavovať, keď zdoláme vrchol, v tej chvíli to tak ani necítime, lebo zliezť kopec je fajn, ale treba sa mobilizovať na zostup a sústredenie musí zostať. Keď sa vrátime do základného tábora už riešime odchod. Doma, po expedícii si posedíme s kamarátmi pri pivku alebo pohári vínka, porozprávame zážitky, ale to už nie je oslava, ale vychutnanie, že sa niečo podarilo a nakoniec to vyšlo," dodal Peter Hámor.