Revolučné dni, na ktoré sa nikdy nezabudne

Národ plný obrovskej eufórie a súdržnosti. Túžba po demokracii, slobode a voľných hraniciach spojila Slovákov tak, ako nikdy predtým. A tí, čo zažili „zamatovú" na vysokých školách priamo v akcii, nikdy nezabudnú.

NOVÉ MESTO NAD VÁHOM.Plamienky revolúcie sa v menších mestách nášho regiónu zapaľovali pomalšie. Prvé informácie do nich prinášali najmä vysokoškolskí študenti, ktorí prežívali dianie v centrách vzbury. V Bratislave, Banskej Bystrici, či Košiciach. Horúce telefonáty domov- do Nového Mesta nad Váhom a informácie o tom, čo sa vlastne medzi študentami na vysokých školách deje.

Vešať nás už určite nebudú

Študentsky povedané, v prvých momentoch nám„lepilo". Všetkým tým, ktorým sa takmer o polnoci v mimoriadnom vysielaní internátneho rozhlasového štúdia rozozvučala na izbách nečakane známa znelka vyzývajúca okamžite konať. Po jej vypočutí sme zliezli v teplákoch či v pyžamách do vestibulu internátu a dozvedeli sa, čo sme už niekoľko hodín tušili. Veď nikto nespal. Tajne počúvaný Hlas Ameriky či Slobodná Európa hovorili aj tak už iba o jednom. O nepokojoch v Prahe.

Oheň revolúcie sa rozširoval aj na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, kde ma zlomový november 1989 zastihol. Otázniky v očiach a smelý záver nočného „stretka" študentov na koniec. „Od zajtra sa pripájame k študentskému štrajku a stretneme sa v aule. Tam sa dohodne všetko," zaznela hlavná veta. A potom nočné sedenie po izbách a úvahy, čo sa stane ak... „Ak to skrachuje, letíme zo školy. Vešať nás už nebudú, je iná doba," slová spolužiačky Jany, ktoré mi dodnes odzneli v pamäti z prvej revolučnej noci. Bol to šok z nepoznaného a nikto netušil, čo bude.

Svetre na seba a ráno do auly, kde sa k nám pridávajú mnohí z profesorského zboru a zahajujú sa prvé búrlivé diskusie. Schvaľuje sa neobmedzený štrajk a už za pár okamžikov prichádza študentská delegácia z revolučnej Bratislavy. Celoslovenská líderka študentov Zuzana Mistríková spolu so študentami herectva na VŠMU púšťajú amatérske zábery, o ktorých sme dovtedy iba šepkali a štátne médiá sa tvárili, že neexistujú.

Na vlastné oči sledujeme na plátne mlátenie študentov obuškami na Národnej triede v Prahe štítmi sa chrániacimi policajtami. Vzdor silnie. Kreslíme a píšeme plagáty, vešiame ich po celom meste. Vzniká štrajkový výbor.

Všetci sa nám predstavte celým menom

Karta sa obracia. Tak, ako „lepilo" po prvej znelke internátneho rozhlasu nám, prechádza strach na najvyšších predstaviteľov moci. Už to nevidia ako nepatrný záchvev pár študentov a hercov, ale ako skutočnú vzburu proti režimu. Vzburu, ktorá spája národ. Medzi neústupčivých študentov prichádzajú do auly najvyšší papaláši z Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska. „A tí, ktorí chcú s nami diskutovať, nech sa predstavia celým menom. Vy viete, kto sme my a my chceme vedieť, kto ste vy," zazneli na úvod jedného z nich „demokraticky zastrašujúce" slová. Zápisník na stole a pero pripravené zapísať rebelov. Veď čo, keď to potlačia, zúčtujú s rečniacimi odvážlivcami a aj ich rodičmi za to, čo „doma vychovali".

Nič neriešiaca diskusia a alibistické sľuby, v snahe zachrániť si teplé miesta. Rozvášnení študenti pískajú a diskusia končí fiaskom. V noci prichádza na internát slávny český pesničkár Vladimír Merta, do vnútra ho nikto z vedenia nepúšťa. „V žiadnom prípade do internátu nevstúpite. Nie ste študentom školy a nie ste u nás ubytovaný," ustrašene vysvetľuje vrátnička. Merta vyťahuje v mrazivej tmavej noci pred gigantickou budovou intráku gitaru, schádza sa množstvo študentov. Začína snežiť, sedíme zmrznutí pod dekami na schodoch, spievame a počúvame. Merta hovorí aj o udalostiach v Prahe a my zapaľujeme sviečky.

Blíži sa generálny štrajk. Súdržnosť ľudí dokazuje reťaz medzi mestami Banská Bystrica-Zvolen. Tisíce za ruky držiacich sa odporcov režimu na hlavnej ceste a živá reťaz spájajúca mestá vzdialené vyše dvadsať kilometrov. Napriek tomu, že je počasie ako v chladničke a my sa babušíme do československých štátnych zástav, aby sme nezmrzli...

Generálny štrajk, voľné hranice a gratulujúci Rakúšania

Generálny štrajk, Námestie SNP, desaťtisíce ľudí, príšerná zima. Moderuje vtedy populárny rozhlasák Ľubomír Motyčka a davy skandujú. Štrngáme kľúčami. Po pár dňoch od zlomového štrajku je po všetkom. Padá režim a s ním aj ostnatý drôt na hraniciach okolo vlasti. Vo štvorici stojíme na hranici v Bergu a stopujeme autá smerujúce do Viedne. Prechádzame pešo pár desiatok metrov po rakúskej strane a mne sa chce lietať. Zažívam neuveriteľný pocit otvorených hraníc a slobody. Stekajú mi slzy, mám husiu kožu.

Berú nás všetkých, pre západný svet sme aspoň na chvíľku hrdinovia. S trikolórou na vetrovke vchádzam do nepoznaného západného sveta, sucho pregĺgam a oči mi idú vypadnúť z jamiek pri pohľade do viedenských výkladov. Dodnes cítim vôňu rozvoniavajúcich pečených gaštanov na námestí a vidím spokojných Viedenčanov vyberajúcich darčeky na blížiace sa Vianoce. Pristavujú nás ľudia, podávajú ruky a pozývajú na kávu. Lámanou nemčinou im vysvetľujeme, čo sa u nás stalo. Aj im žiaria oči. Sedíme v kaviarni, neznámy Viedenčan Peter Tschech nás hostí a cítime sa slobodní...