TRENČÍN.
Poznal sa s organizáciu Obroda 68, ktorá sústreďovala ľudí, vylúčených z verejného života po 1968 roku. Organizoval v obci Trenčianske Stankovce klubové akcie, na ktoré sa mu podarilo dostať v tom čase zakázaného Miloša Kopeckého.
Ako ste prežíval novembrové udalosti?
To si už presne nepamätám, ale mal som veľmi skoro informácia o tom čo sa udialo v Prahe od Vlada Krajčiho a hneď v pondelok alebo utorok sme mali vyhlásenie koordinačného výboru z Prahy, ktoré sme okopírovali a obehol som s ním všetky trenčianske školy. V tom prvom týždni sme sa začali v kine Hviezda stretávať ľudia z rôznych skupín a politických strán, ktorý bývalý režim dovoľoval, zástupcovia živnostníkov, ktorí vtedy už mohli podnikať. Spájali nás udalosti a každý v nich hľadal to svoje. Najskôr sme sa stretávali neorganizovane, potom po vzniku bratislavského centra Verejnosti proti násiliu sme vytvorili aj tu Koordinačný výbor. Vtedy sme tu trávili viac času ako v práci a pri svojich rodinách. Pokúšali sa medzi nás dostať ľudia vtedy ešte silnej štátnej bezpečnosti.
Dušan Pevný
FOTO: ĽUBOSLAVA SEDLÁKOVÁ
Mali ste aj strach?
Mal som aj strach, najmä vtedy, keď som nosil materiály, ktoré prišli z Prahy . za každým rohom a po vystúpení z auta som čakal, že ma niekto poklepe po peci a povie že idem s nimi. Vtedy ešte nebolo nič jasné, niesli sme všetci kožu na trh a bola tam aj obavy, že keď sa to zlomí, tak budeme si musieť niesť dôsledky. Našťastie to dopadlo dobre.
Ako ste z toho množstva ľudí a časti aj protichodných názorov vytvorili výbor, ktorý absolvoval dôležité a zlomové stretnutia a rozhovory predstaviteľmi vtedy ešte stále vládnucej komunistickej moci?
Objavili sa tam rôzni ľudia kto bol silnejšia osobnosť, tak sa presadil a tí vytvárali jadro VPN. Každý deň niekedy doslova každú hodinu sa menil koordinátor, ale to bolo dobré lebo sa tam tríbili názory. Niektorí mali pocit že sme už dosiahli, čo chceli a odišli, iní prišli. Keď udalosti nabrali spád tak sa tam stretávalo veľmi veľa ľudí, ktorých sme sa nepoznali ale chceli sme ísť za vecou, ktorá vtedy v spoločnosti rezonovala. Všetci sme chceli zmenu vlády, straníckej nomenklatúry. Veľa sme diskutovali, zaznelo tam toľko výmen názorov až hádok. Museli sme sa naučiť diskutovať a rešpektovať názor toho druhého.
Najsilnejšia skupina sa vytvorila okolo Vlada Sládka, ktorí bol akoby v čele riadiaceho výboru a pamätám sa, že v určitom čase muselo dôjsť ku konštitúcii legálneho zoskúpenia ktoré malo zastupovať VPN voči všetkým partnerom pri množstve jednaní na ONV či MNV vytvoril sa výbor s členmi Ondrej Brychta, Jozef Letovanec, Zdeněk Rakovan, Vladimír Sládek, František Tokoš ja a hovorcom bol Vladimír Mečiar. Toto boli ľudia, ktorí asi mesiac zastupovali Trenčanov, potom nastal posun a mestá začali komunikovať s Bratislavou.
VPN však nevydržala dlho, jeho osud spečatili prvé slobodné voľby.
Okrem koordinačného výboru bolo aj iné centrá a museli sme sa s nimi stretnúť lebo nebolo možné, aby to bolo niekoľko platforiem. Po Novom roku a to veľmi rozrástlo a tak sme zorganizovali veľké stretnutie zoskúpení a už sa tvoriacich strán. Podarilo sa dostať našich ľudí do mestského parlamentu i do Národného zhromaždenia a v regióne sa začalo vytvárať toľko názorov, že to nemalo kontinuálny vývoj.
Aj vy ste odišli? Mali ste pocit, že ste už svoju úlohu splnili?
Rozhodol som sa odísť v januári, veci boli rozbehnuté a robili sa výmeny poslancov reštrukturalizovala sa vláda Slovenska bola aj nová federálna vláda a myslel si že som splnil svoju úlohu a už som nevidel svoje miesto.
Udalosti v novembri a po ňom dostali názov Nežná revolúcia. Ako sa vám podarilo udržať masy v zmierlivej nálade, voči predchádzajúcemu režimu a jej predstaviteľom?
Aj nám to vyčítali a slušnosť, ktorú sme vždy hlásili vydávali za našu slabosť. V iných regiónoch sa komunistické zložky viac očistili my sme tu boli ústretoví, skoro všetci ostali vo verejnom živote. Ak malo dôjsť k výmene ľudí na riadiacej funkcii tak sme chceli, aby na tom mali podiel ľudia, aby mali šancu podieľať sa na zmene riadenia a to bolo pozitívum. Neboli sme tou metlou, ktorej by sa museli všetci báť, toto si cením na Trenčíne.
Ako s odstupom 20 rokov hodnotíte toto obdobie?
Niekedy mám pocit, že sme sa nepohli takmer nikde a že veľa ľudí, ktoprí vtedy štrngali kľúčmi tvrdo vytriezvelo. Dnešná doba priniesla aj negatíva, pracovné sociálne i osobné, o ktorých vtedy nikto nechcel počúvať a ani sme si nevedeli predstaviť. Dnešná doba priniesla aj neistoty, je spojená s množstvom úskalí pre mnohé skupiny obyvateľstva a je na nich ako sa s tým dokážu boriť.
FOTO: MIROSLAV ÁBEL
Je to dezilúzia?
Nie, to nie je. Som šťastný, že to prišlo a že som sa na tom mohol podieľať. Možno som skeptický z niektorých vecí, ale zase je veľa pozitívnych a dnes už samozrejmých vecí, môžeme cestovať, podnikať. Išiel by som do toho znova. Doba priniesla aj milión možností a bolo na ľuďoch ako ich využijú, aj ja som si musel hľadať nové postavenie, všetko čo bolo predtým padlo a prestalo existovať: S novou skutočnosťou som sa snažil vyrovnať a som spokojný
Najsilnejšie momenty z novembra 89?
Boli to vtedy neskutočné emócie. Pre mňa to bola informácia o smrti študenta Martina Šmída študenta, to som vnímal dosť zle Tu v Trenčíne večerné demonštrácie a mítingy na povestnej vlečke, kde síce zaznelo aj veľa nezmyslov a vystúpili rôzni ľudia. Ale v tom čase to bolo ťažké vyselektovať. Pamätám si, že som ako možno najmladší prednášal plnému námestiu požiadavky koordinačného výboru a po každej burácalo námestie a to sú neuveriteľné zážitky na celý život. Boli to udalosti, keď sa doslova tvorili dejiny a už také nezažijem.
