Článok pokračuje pod video reklamou
TRENČÍN. Pach čerstvej farby nás neomylne zavedie do telocvične. Cez poodchýlené dvere vidíme, ako osem chlapcov natiera steny. Šesť z nich má za sebou cestu z Ázie, utečenecké tábory a spomienky, ktoré sa im vracajú v snoch. Utečenci z Afganistanu a Vietnamu.
„Moji Afganci sú na praxi. Maľujú na základnej škole," povedala triedna učiteľka Alžbeta Fronková. Na svoju multikultúrnu triedu je hrdá, budúci maliari a cukrári sa mimo školských osnov učia tolerancii.
Minulosť je tabu
Počerní chlapci v bielom maliarskom úbore sú najprv nedôverčiví. Pozerajú do zeme, nechcú sa nechať odfotografovať ani odpovedať na otázky. „Nie, ďakujeme," hovoria svorne vetu, ktorú za posledné týždne zopakovali nespočetnekrát. Záujem novinárov ich neteší, o publicitu nestoja.
„Nevedia ešte dobre po slovensky. Boja sa, aby nevyzerali hlúpo," vysvetľuje majster František Huňa a jedným dychom chlapcov pochváli. „Sú veľmi šikovní. Maľovali sme telocvičňu, šatňu a dve triedy, čo sú ťažké roboty. Zvládli to výborne," povedal.
Pochvala jeho učňov potešila, niektorí sa osmelili a podišli bližšie. Pokúsime sa opäť nadviazať rozhovor a na otázky zareaguje takmer sedemnásťročný Shaukat. Jeho slovenčina je prekvapujúco dobrá, vidieť, že rozumie, čo sa ho pýtame. „Som z Afganistanu a na Slovensku som už viac ako rok," hovorí. V škole sa mu páči, do minulosti sa však vracať nechce. Ani učitelia a spolužiaci nevedia, čím chlapci doma prešli. Ich osudy sú však smutné, pri témach o rodine sa im tlačia do očí slzy.
Shaukat radšej hľadí do budúcnosti. Chcel by na Slovensku zostať a študovať ďalej. „Najradšej mám angličtinu a slovenčinu. Chcem sa učiť, študovať „university"," pomôže si anglickým slovíčkom. Spolu s ďalšími maloletými utečencami žije v detskom domove v Hornom Orechovom. Do školy denne dochádzajú, niekedy si so spolužiakmi zájdu aj do mesta. „Sú to dobrí kamaráti. Vychádzame spolu," pridá sa do debaty Marcel Kotlárik, jeden z dvoch Slovákov v skupine. Na záver zapózuje spolu s ďalším žiakom, Shaukatom a Vietnamcom Luongom.
Škola bez predsudkov
Spolupráca medzi detským domovom a Strednou odbornou školou na Jilemnického ulici v Trenčíne začala už v marci minulého roku. „Prišli za nami riaditeľ a vychovávateľ z domova a požiadali nás o spoluprácu pri príprave na povolanie. Veľmi rýchlo sme sa dohodli, nemáme žiadne predsudky," hovorí riaditeľ školy Milan Nápoký.
Utečencov prijali za rovnakých podmienok ako ostatné deti a zaradili ich do prvého ročníka, medzi maliarov. „Zámerne sme vybrali odbor, kde kladieme väčší dôraz na manuálne zručnosti, ako na teoretické vedomosti. Vedeli sme, že bude problém s jazykom a písmom," hovorí riaditeľ. Hoci s hodinami slovenčiny začali už pred rokom, chlapci ešte všetkému nerozumejú. Väčšine robí problém aj latinka, doma boli zvyknutí písať po arabsky. Podľa triednej učiteľky sú však veľmi šikovní v angličtine i nemčine, takže s dorozumievaním problém nemajú.
Ramadán držal aj Vietnamec
Triedna učiteľka, ktorú chlapci oslovujú Alžbetka, sa mladým utečencom venuje aj vo voľnom čase. Vysvetľuje im slovenské zvyky a tradície a spoznáva s nimi Trenčín. Do triedy vraj zapadli, aj keď kultúrne rozdiely sa niekedy prejavia výraznejšie.
„Práve keď prišli, mali ramadán. Od východu do západu slnka nejedli a nepili, čo ich dosť vyčerpávalo. Pre väčšinu detí to bolo niečo úplne neznáme, takže sme si to museli v triede vysvetliť," hovorí Fronková. Nesvoji boli aj z toho, že v triede sú zaradení spolu s dievčatami. „Bolo teplo, dievčatá nosili krátke sukne a výstrihy," usmieva sa pri spomienke na začiatok školského roka triedna. Chlapcom z Afganistanu musela preto vysvetliť, že ženy na Slovensku môžu mať kamarátov a sú samostatnejšie. Dnes už so spolužiačkami problém nemajú, hoci frajerky si zatiaľ nenašli. „Najviac kamarátok má Luong, ktorý, hoci nie je moslim, držal ramadán spolu s Afgancami," hovorí Fronková.
Prispôsobili stravu v jedálni
Ďalším detailom, ktorý musela škola vyriešiť, bolo stravovanie. Viera nedovoľuje moslimom jesť bravčovinu, preto sa rozhodli vyjsť novým študentom v ústrety. „Naša vedúca kuchyne a kuchárky to zariadili tak, že keď sa varí z bravčového, im urobia z iného mäsa. Ak sa to nedá nahradiť, urobia im niečo úplne iné," hovorí Nápoký. Afganci sa však na stravu nesťažovali, podľa riaditeľa sú mimoriadne slušní a usilovní. Na Slovensku si však ešte neuvarili svoje národné jedlo palau, lebo nezohnali dobrú ryžu. „Keď nie je dobrá ryža, nie je dobrý palau," povedal Shaukat a po prvý raz sa usmial.
