Článok pokračuje pod video reklamou
TRENČÍN. Na stretnutí po päťdesiatich rokoch sa zišlo štrnásť sestričiek, ktoré maturovali v roku 1959. Napriek tomu, že im pribúdajú roky, nadšenie a elán im rozhodne nechýba. Trieda, do ktorej pred päťdesiatimi rokmi chodili, opäť ožila. Zdravotné sestry, väčšinou už dôchodkyne, si posadali do lavíc ako kedysi a spomínali nielen na spoločne prežité roky v škole, ale aj na celý život. Študovať začali v roku 1955, o štyri roky zmaturovalo 23 dievčat. „Maturovali sme ako osemnásťročné. Keď sme my nastupovali, škola sa zmenila z trojročnej na štvorročnú," spomína si Anna Vaculíková. Štúdium bola nej veľmi náročné. Nie všetky, ktoré na školu nastúpili, ju aj dokončili. Tvrdým výberom už v prvom ročníku neprešlo šesť dievčat. Skoro všetky, ktoré zdravotnú školu skončili, sa tejto profesii aj celý život venovali. Dnes je už väčšina z nich na dôchodku. „Ja jediná z nás ešte pracujem, ale už to asi nebude dlho. Zatiaľ, kým ma to baví a ide mi to, chcem pracovať," hovorí Anna Vaculíková.
Do trenčianskej zdravotnej školy chodili nielen dievčatá z Trenčína, ale aj zo širokého okolia. „Boli sme väčšinou z dedín. A boli sme veľmi naivné a neskúsené. Počas praxe v nemocnici sme museli pacienta pri prijatí celého umyť. Ja keď som prvý raz videla holého muža som ušla. To sa nám stávalo bežne. Potom sme si o tom rozprávali. Hoci sme chodili už druhý rok na zdravotnú školu, takéto skúsenosti sme nemali," spomína Vaculíková. Najťažšie boli pre mladé študentky začiatky. „My sme sa učili pichať injekcie sami na sebe. Pamätám si, že nám jedna aj odpadla. Ale aj to sa stáva."
Po maturite dostala každá nová zdravotná sestra umiestenku. „ Či sa nám to páčilo alebo nie, museli sme ísť na miesto, ktoré sme dostali. My sme ale boli zvyknuté poslúchať," spomína si Anna Vaculíková. Miesta dostali mladé dievčatá častokrát ďaleko od rodiny. Mnohé si tam však zvykli a nakoniec tam prežili celý život. „ Štyri spolužiačky odišli až do Žiliny. Jedna z nich sa potom presťahovala do Prahy. A najďalej sa nám spolužiačka vydala do Ameriky. Tá prišla dnes na stretnutie druhýkrát."
Stužková v hoteli Tatra
Stužkovú slávnosť mali zdravotné sestričky v roku 1959 v hoteli Tatra v Trenčíne. Tam sa aj niekoľko rokov po škole stretávali. Prvý raz sa videli po šiestich rokoch od školy, potom sa stretnutia ustálili na každých päť rokov. „Naše stretnutia organizujem už päťdesiat rokov. Väčšina z nás chodieva pravidelne. Ja som bola aj so zlomenou nohou. Dievčatá mi volajú už v júli. Keď sa stretneme, je to vždy ako vo včelíne. Všetky si chceme všetko povedať a naraz. Keď niekoho päť rokov nevidíte, máte mu o čom rozprávať," hovorí Vaculíková. Niektoré sa stretávajú aj počas roka. Pokiaľ na to nie je čas, aspoň si zavolajú a spýtajú sa na rodinu a na zdravie. „Tie priateľstvá, ktoré boli medzi nami v škole, pretrvali dodnes."
Ďalšie bude o dva roky
Stretnutie po päťdesiatich rokov sa, ako aj všetky ostatné, vydarilo. Celý deň sa mali bývalé spolužiačky o čom rozprávať. Na stretnutie priniesli fotografie, rozprávali sa o deťoch a vnúčatách. Spomínali na školu, profesorov, spoločné výlety a zážitky. „Roky nám pribúdajú, mnohé z nás sa už ťažšie pohybujú, napriek tomu sa chceme stretávať naďalej," dodáva Vaculíková. To najbližšie stretnutie budú mať sestričky už o dva roky.
