TRENČÍN. Kurátorka výstavy Mária Zajíčková nazvala Morávka významným a nezameniteľným fenoménom. Na trenčianskej výstave, ako sám povedal, predstavuje celkovo 23 sôch. „Polovica prác je takých, ktoré priebežne vystavujem aj na iných výstavách a nazývam ich míľnikmi, z ktorých vychádzam. Ostatné diela sú nové a spracovávam v nich témy, ktorými sa teraz zaoberám," povedal známy slovenský rezbár. V súčasnosti je takouto témou otázka: Čo je človek, ktorá dala názov celej výstave. „Prečo som dal výstave takýto názov? Je to otázka, ktorú častokrát dostávam a najvýstižnejšia odpoveď je v mojich sochách," vysvetlil autor.
V Trenčíne vystavuje umelec rád
Trenčín si pre výstavu tvorby vyberá rád, lebo, ako povedal, našiel si tu už kamarátov a páči sa mu aj mesto, ktoré je pre neho tajomné. Na Považie ho pozývajú aj novomestskí rezbári, ktorí už niekoľko rokov na letnom rezbárskom sympóziu tvoria obrovský betlehém. „Zatiaľ mi to nikdy nevyšlo, aj keď by som rád s nimi tvoril," poznamenal Morávek, ktorého najvyššia socha merala 4,2 metra a obvod mala cez meter. Pravidelne sa ale zúčastňuje sympózií vo Východnej i v zahraničí.
Na tvorbu si vyberá drevo jedlého gaštana, lipy či brezy, ako hovorí, záleží od námetu, aký ide spracovávať. „Nahrubo sochu vytvorím pomerne rýchlo, potom však doťahujem detaily a to trvá pomerne dlho. Drevo, ako materiál ešte pracuje a stále sa mení, než sa tvar ustáli, trvá to aj pol roka." Preto je na rezbártvo vhodné staré drevo. „Hľadám suché odležané drevo, čerstvo zoťatý strom, to je otázka pár rokov kým, budem môcť s ním pracovať."
Námety čerpá z gotického rezbárstva
Vladimír Morávek pochádza zo Záhoria a vyštudoval bratislavskú strednú školu umeleckého priemyslu odbor fotografia, rezbárstvu sa venuje už niekoľko desaťročí. Ako povedala kurátorka výstavy, na počiatku vytváral sériu postáv dievčat a žien s výrazne vymodelovanými prameňmi vlasov, neskôr na plastiky ženských postáv nadviazal tvorbou madony s dieťaťom na rukách, v jeho tvorbe sa objavili aj figurálne plastiky klaunov. Od polovice deväťdesiatych rokov vytvára cyklus baladicky ladených súsoší koní, ktorých mocné figúry tvaruje v kontraste s ornamentálnou hrivou a leští ich a využíva hru svetla a tieňa. Námety hľadá aj v gotickom rezbárstve a vracia sa k neskorogotickej tvorbe krídlových oltárov. Na betlehemovú tvorbu nadväzuje alegorickými alebo mýtickými príbehmi. Od polovice 90 vytvára monumentálne plastiky.
