Môj dnes už nebohý otec mi raz povedal: „Viem, že raz zomriem ale prosím Boha, aby to bolo za svetla". Dvadsiatim našim spoluobčanom v Bani Handlová sa to nepodarilo. Počas štúdia na chemickej fakulte nás ako študentov poslala jediná rodná strana na letné brigády do fabrík. Vraj aby sme my, budúca inteligencia, spoznávali ako si robotnícka trieda zarába na živobytie. Prvý pobyt som absolvoval vo VeB ChemischeWerke Buna v Schopau v bývalej Nemeckej demokratickej republike. Fabriku postavili ešte hitlerovi inžinieri. Začali tam vyrábať syntetický kaučuk Buna A- S, lebo stromčeky narezané v Južnej Amerike už nestíhali tiecť. Bolo treba gumu na odpruženie tankových pásov a do leteckého priemyslu. Musím napísať - veľmi poučný pobyt. Naviac sa tam vyrábali tabletky Cyklon B, tak nechutne známe z Oswienčimu a Birkenau.
Druhý môj robotnícky prázdninový pobyt bol v Bani Handlová. Trval iba dvanásť dní. Keď nás štajger uvidel, tak sa prežehnal a povedal niečo ako: „Pane Bože, svätá Barbora, už len toto nám chýbalo!" A potom citoval niečo z amatérskeho gynekolického slovníka. Dosť na tom, navliekli nás do akýchsi hávov, ktoré viseli na nepochopiteľných retiazkach v šatni a ktoré bolo nutné najprv odomknúť a spustiť dolu, lebo tam hore sa sušili. Potom sme sadli do akéhosi motorového stroja a prvýkrát v živote som „sfáral". Pokakaný až za ušami. A tam dolu som veľa pochopil. Štajger, ktorý vedel, že sme tam z nezmyselnej povinnosti nám povedal: „Chalani vidíte hentam tú dieru? Tak tam sa zašite a nezavadzajte nám pri práci!"
Viac nás dole nepustil, ale do papierov napísal, že sme fárali. Ale len tá jedna návšteva počas desiatich hodín mi otvorila oči. Tam dolu pod zemou panuje medzi ľuďmi súhra, ktorú si málokto vie vôbec predstaviť. Ak niekto bez jediného slova vytrčil ruku, ten druhý mu bez slova podal tridsaťdvojku vidlicový kľúč. Jednoducho filharmónia. Absolútne zohraný orchester správnych chlapov. Jednoducho paráda. Preto ma to, čo sa stalo, tak hrozne mrzí. Ten „môj" medzi obeťami nie je. Už je na dôchodku. Plače Handlová a plače celé Slovensko. Aj Trenčín. A ja naozaj veľmi.