A prišla senzácia! Dávid Hodek a jeho trio

NOVÉ MESTO NAD VÁHOM/ZELENÁ VODA. Druhý deň festivalu vo svojom úvode zopakoval predošlý. Pri západe slnka mala Hanka Gregušová scénu a publikum nabité pozitívnym fílingom. Jej medzinárodné trio pod vedením internacionála Gaba Jonáša sa presne trafilo do atmosféry a bol to veľmi príjemný začiatok jazzového sviatku. V niektorých momentoch pôsobila celá scéna trochu „jammovo", ale to už pri týchto medzinárodných zhlukoch - Robert Jukič zo Slovinska a Wolfi Rainer z Rakúska - patrí k veci.

So súmrakom gradovala jazzová tiaž a aj dramaturgia napĺňala princípy gradácie. Maďarské jazzové trio, ktoré vedie klavírista Peter Sárik nastavilo latku umeleckého prejavu riadne vysoko. Úroveň festivalov v regióne je mu už pár rokov známa. V Maďarsku prezývaný „jazzový Ferencz Liszt" sa môže bez výhrad radiť do svetovej klavírnej obce. Bubeník Tamas Berdisz a basgitarista ( tam mi trošku chýbal kontrabas...) Gyorgy Frey neboli iba sprievod. Tvorili perfektný celok jazzového tria - asi najdokonalejšieho jazzového telesa.

Nežná moderátorka celá v bielom, ohlásila hedlajnera večera. Harry Sokal v sprievode kvinteta Mariana Ševčíka neubral na umeleckej úrovni. Odohral svoj vysoký štandard a Rado Tariška mu sekundoval originalitou jemu vlastnou. Pavel Wlosok, Tomáš Baroš a Marian Ševčík spoľahlivo odohrali svoje party. Celému vystúpeniu trochu chýbala iskra a priamejší ťah na bránu.

A prišla senzácia! Dávid Hodek a jeho trio. Tento náramne talentovaný dvanásťročný bubeník má pred sebou veľkú budúcnosť. Jeho hra už dnes obsahuje zvládnuté technické prvky učebníc pre pokročilých, je mu vlastné polyrytmické cítenie, komunikuje so spoluhráčmi. Jeho nadanie a usilovnosť ho určite vynesie do najvyšších sfér slovenského a medzinárodného jazzu. Na festivale mu robili spoločnosť Arpád „Tzumo" Oláh a Viktor Hárs.

Polnoc. Na pódiu sa koná väčší prevlek. Je ohlásený posledný akt večera. Bass Inferno. Že to bude mať do činenia s ohňom prezrádzali už mená aktérov. Už trochu usedené publikum zaliala „tsunami" perfektnej muziky. Striedavo vedené basové groovy resp. sóla Jura Grigláka a Roberta Vizváriho ozdobil Miško Bugala nádherne vystavanými melodickými sólami.

Toto všetko tlačila pred sebou presná a vitálna mašina zvaná „valihora" ( verná svojmu názvu a povesti...). Parádny hudobný akt v chladnokrvnom podaní ( bez slov, Juro len predstavil kapelu...) dobre namazaného, harmonizujúceho súkolia, ktorý mohol takto odznieť na akomkoľvek svetovom festivale. Úlohu „valihory" zohral samozrejme Martin Valihora.

A bol koniec. Vlastne ešte nie. Ešte jammsession, ale to už bolo mimo protokol a bolo veľmi neskoro... Koniec druhého ročníka festivalu Open Jazz Fest. Dobrý názov, výborná organizácia, pestrá a dobre postavená dramaturgia. Nádherné prostredie, prajné počasie, 1700 poslucháčov, desať kapiel, sedem národností.

Umelecký riaditeľ Marian Pavlovič odchádza na stáž do Metropolitan Opery v New Yorku. Desať mesiacov chce okrem iného využiť na kontakty a mapovanie americkej jazzovej scény. A on to vie. Takže o rok sa máme na čo tešiť. Je tu všadeprítomná aktuálna téma - hospodárska kríza. No je tu ako fakt. Ale prestali sme dýchať?! Nie ! Tak počúvajme jazz.